Publikované

SB – I – Veľkonočná nedeľa – 20.4. 2025

Generálny úvod:

Milí b. a s., myslím si, že väčšina ľudí má rada jarné obdobie. Čas, ako ho máme teraz, kedy sa všetko zazelená a všetko začína nanovo. Zo dňa na deň vidíme veľké zmeny v prírode. Na stromoch sa z nepatrných malých púčikov za niekoľko hodín rozvinú nádherné kvety a tam, kde sú, tam je aj vôňa. Vôňa krajšia než akákoľvek aviváž alebo voňavka. Vôňa, ktorú Boh vložil do genetickej výbavy stromov, ktorá láka včielky a iný hmyz, aby z kvetov mohli byť zanedlho plody. Tá vôňa je aj pre nás krásnym darom potešujúcim naše zmysly.

Jar nám prináša všetku tú krásu naokolo, z ktorej pookreje naša duša a akoby nám vliala do tela novú energiu a chuť žiť. Myslím, že toto vnímame všetci bez rozdielu viery. Ale pre nás kresťanov je jar dvojnásobne krásnym obdobím, lebo nám prináša pripomienku toho, čo pre nás urobil náš Spasiteľ a Záchranca, Pán Ježiš Kristus. Tiež niečo, čo nám dáva možnosť nového začiatku. A z toho sa máme tešiť ešte viac než z prírody, lebo toto Jeho dielo má pre nás zmysel aj vo večnosti. Čo to teda je?

Modlitba:  

Ó, Kriste, keď si zvládol smrť, neodchoď od nás, s nami buď,

voď nás a v púti z lásky raď , na naše ľudské biedy hľaď.

Buď s tými, čo Ťa volajú a v Tvoju pomoc úfajú!

Buď s tými, čo šli do sveta, kde nádej v Tebe opretá.

A tých, čo v smútkoch hľadia k nám, poteš – ó, Pane – poteš sám,

uisti ich v svojej dobrote o novom, lepšom živote.

Ó, ostaň s nami, s nami buď, pamätaj na nás – na svoj ľud

a niekdy, až raz zmrkne sa, otvor nám svoje nebesá!      Amen.

/M. Rázus – vybraté verše/

Text: Matúš 28, 1 – 10

1Po sobote, na úsvite v prvý deň po sobote, prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. 2 A hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo anjel Pánov zostúpil z neba, prišiel, odvalil kameň a sadol si naň. 3 Jeho zjav bol ako blesk, jeho rúcho biele ako sneh. 4 A strachom pred ním chveli sa strážcovia a zostali ako mŕtvi. 5 Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! 6 Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal. 7 A choďte rýchlo; povedzte Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, a hľa, predchádza vás do Galiley, tam Ho uvidíte. Ajhľa, povedal som vám. 8 A odišli rýchlo od hrobu, so strachom i s veľkou radosťou bežali to zvestovať Jeho učeníkom. 9 A ako šli zvestovať to Jeho učeníkom, ajhľa, Ježiš sa stretol s nimi a povedal: Buďte pozdravené! A ony pristúpili, objali Mu nohy a klaňali sa Mu. 10 Ježiš im riekol: Nebojte sa! Choďte, zvestuje to mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.

KÁZEŇ.

Čo nové sa teda začína na jar, kedy oslavujeme Veľkú noc?

Keď Pán Ježiš kráčal s učeníkmi do záhrady Getsemane, povedal im, že keď Ho zajmú, všetci sa rozpŕchnu a rozutekajú. Týmto činom Ho zaprú. Vieme, že sa tak naozaj stalo. Veľký Piatok skoro ráno bol smutným, pretože pri zajatí Ježiša premohol učeníkov strach o ich životy, a tak volili útek, aby sa zachránili. V Novej Zmluve máme zaznamenané aj to, ako celý Ježišov proces dvaja z učeníkov sledovali z ústrania – boli to Peter a Ján. Vieme hlavne o Petrovi, lebo ten sa preslávil trojnásobným zapretím, že pozná Ježiša, čo stihol, kým kohút nezakikiríkal, aby ohlásil ráno. Proces sa skončil presne tak, ako to Ježiš predpovedal – Jeho odsúdením a smrťou na kríži. Z ľudského pohľadu zle, nešťastne, nespravodlivo.

Paschu v tú židovskú Veľkú noc svätili učeníci v smútku, lebo ich Pán a Majster bol mŕtvy. Ale po sobote hneď včasráno sa vybrali ženy k Ježišovmu hrobu, aby dokončili Jeho pohreb, teda podľa židovského zvyku namazali Jeho telo vonnými masťami. Tak nám to opisujú evanjelisti. Matúš túto udalosť opísal svojim spôsobom a v texte máme to, čo bolo pre neho podstatné. Dve ženy, Mária Magdaléna a iná Mária sa vybrali pozrieť Ježišov hrob. V tom čase sa však pri hrobe udiali zvláštne veci. Nastalo veľké zemetrasenie a objavil sa anjel Pánov. Zem sa trasie, lebo Boh poráža smrť a kriesi svojho Syna. Je to niečo konkrétne, čo sa dialo, ale je to aj obraz o tom, že tieto udalosti otriasajú človekom, ľudstvom.

Milí b. a s., keď si pripomíname smrť a vzkriesenie Pána Ježiša, tak to musí nami zatriasť, pretože sa nás to bytostne dotýka. Aj my sme tí, ktorí sme zodpovední za Jeho smrť, lebo patríme k hriešnemu ľudskému pokoleniu a hrešíme. Dotýka sa nás to a musí to s nami zatriasť aj preto, lebo to pre nás môže a má znamenať nový začiatok. To, čo sme dovtedy považovali za základ nášho života, na čom sme stavali a čo bolo pre nás dôležité, teraz musí padnúť; musí sa zrútiť každá ľudská istota, pretože je nestabilná, je dočasná, nevydrží dlho. Na ruinách starého sa potom môže začať nový život. Až vtedy môže povstať aj v nás, v našich srdciach a duši niečo nové, keď to staré, ľudské bude v nás zničené. Tak ako to vidíme aj v prírode teraz na jar. Staré odumrelo a všetko sa zelená novotou života.

Vo veľkonočné ráno Boh pokračuje vo svojom diele a vzkriesením Pána Ježiša potvrdzuje aj Jeho slová, predpovede, ale aj napĺňa Jeho poslanie záchrany hriešneho ľudstva. Vo vzkriesení dostáva zmysel aj ukrižovanie a smrť, všetko utrpenie, každá jedna vyrieknutá veta, či vykonaný čin lásky, všetko, čo Ježiš urobil, kým bol na tejto zemi. Táto udalosť má aj svojich svedkov. Nie veriacich, nie tých, ktorí Ho nasledovali, tešili sa z Jeho prítomnosti. Ale vojakov. Služobníkov, ktorí si plnia svoju povinnosť, lebo boli poverení dôležitou úlohou postrážiť mŕtveho, aby sa presadila vôľa človeka. V Matúšovom opise vidíme ako sa situácia v ich živote mení vo chvíli, keď anjel odvalil kameň od hrobu – tí, čo strážili mŕtveho sa teraz chvejú strachom a sú ako mŕtvi. A mŕtvy Ježiš ožíva. Vojaci, ktorí boli vycvičení do vojny, nebáli sa ísť bojovať s nepriateľom, teraz stoja a nevedia sa ani pohnúť. Sú opakom žien, ktoré prichádzajú k otvorenému hrobu. Ženy všetko, čo sa tam deje, vnímajú, pozorujú a počúvajú, čo im je povedané.

Milí b. a s., vieme si predstaviť, čo v týchto dňoch prežívali. Smútok, strach, možno až beznádej, čo bude ďalej. Veď to poznáme aj zo svojho života, keď nám odíde niekto blízky. A Boh to všetko veľmi dobre vie. Vedia to aj Jeho anjeli, keď hovoria: „Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného!“

Ženy prirodzene chceli byť pri Ježišovi, veď pre nich v živote znamenal tak veľa. Dal im hodnotu, ktorú im vtedajšia spoločnosť odoprela. Posilnil ich v životoch, keď klesali pod bremenom svojich dní. Ukázal im Boha takého, aký je, keď im rozprával podobenstvá. Odstraňoval biedu, keď uzdravoval rozličné choroby a vyháňal démonov, oslobodzoval človeka z rôznych neduhov. A nielen muži, ale aj ženy toto bytostne vnímali.

Ku hrobu išli so smútkom v srdci, ale pri otvorenom hrobe sa všetko zmenilo. Anjel im zvestoval radostnú zvesť: „Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal.“  Anjeli, ich slová a prázdny hrob sú pre ženy postačujúcim dôkazom, že to všetko je pravda. Ježiš žije! Boh vzkriesil svojho Syna a je mocnejší než smrť. A tak sa môže začať v ich životoch nové. To, čo im ponúka vzkriesený Ježiš. To, čo už je trvalé a nemenné a Bohom potvrdené a spečatené. Nový život s Ním v trochu inom rozmere, ale siahajúci až za hrob, prekonávajúci smrť a zasľubujúci večný život. V tej chvíli, keď sa ženy dopočuli o Ježišovom vzkriesení, možno nechápu hneď všetko a potrebujú čas na vnútorné prežívanie a spracovanie tejto významnej udalosti. Aj preto Matúš píše, že odišli od hrobu so strachom, ale aj s veľkou radosťou. Doslova bežali, aby to všetko mohli oznámiť učeníkom.

Milí b. a s., veľkonočné ráno nám pripomína, že čokoľvek v živote prežívame, či už máme v srdci smútok z našich zlyhaní a pádov, alebo do nášho života vstúpilo niečo, čo nás ťaží a tlačí k zemi, alebo máme strach – zo života, z budúcnosti, zo smrti, Boh nás nechce ponechať v takomto stave. Skrze Ducha Svätého nám chce prinavrátiť radosť do našich dní. Táto radosť nie je založená na pominuteľných hodnotách. Áno, vieme sa tešiť, keď sa nám darí, máme radosť z detí, vnúčat, sme šťastní, keď je všetko v poriadku. Ale Božia radosť prichádza s poznaním Božej lásky. Božia láska sa prejavila na kríži. A potom vo vzkriesení. Je to ako keď sme dnes ráno pri spievaní nad kostolom videli, ako sa rozvidnelo. Ako sa skončila tmavá noc a svitlo nové ráno pre tento svet, pre každého z nás.

V takých chvíľach rozvidnenia v našom živote sa možno aj my trochu podobáme ženám, ktoré bežali a v ich srdciach sa miešal strach s radosťou. Možno nevedeli túto udalosť pochopiť rozumom, veď to ani my celkom nevieme, ale išli. Bežali to oznámiť ďalším, aby sa radosť v Bohu a od Boha mohla šíriť ďalej. My to nazývame evanjelium, radostná správa.

Na ich ceste sa však stalo ešte niečo. Stretli Ježiša. Vzkrieseného Pána. A On sa im prihovoril. Ten Ježiš, ktorý bol vždy taký osobný, opäť sa dokazuje ako Ten, kto je pri človeku. Boh, ktorého môžeme aj my osobne poznať, prijať do svojho života. Boh, ktorý nám hovorí: „Nebojte sa!“  A zároveň Boh, ktorý nám dáva úlohu: „Choďte a všetko povedzte, aby išli tam, kde sa stretneme!“

A to je, milí b. a s., to, čo sa má diať aj v našich životoch. Keď prichádzame k Pánovi Ježišovi a sme skleslí, smutní, možno aj unavení týmto životom pre rôzne trápenia, ktoré máme. Možno sú našim bremenom blízki, na ktorých myslíme či ich životy. Možno tie spomínané strachy a obavy. Ale Ježiš žije! Preto sa nemusíme báť. To nie je len niečo vymyslené, ale mnohými potvrdené. Koniec koncov, verím, že sme aj my zažili nejeden okamih v živote, kedy sme si boli istí Božou prítomnosťou. Nič ani v tomto svete sa nemôže udiať bez Božej vôle. A nič nemôže zastaviť Božie dielo. Pripomenutím si týchto vecí môžeme začať odznova. My, ktorí sa tu pravidelne stretávame, ale aj tí, ktorým evanjelium prinesieme. S evanjeliom prichádza aj pozvanie. Učeníci mali ísť do Galiley, aby sa tam stretli s Ježišom. Ale my máme byť všade tam, kde sa o Ňom hovorí. Tak ako to sám povedal: Tam, kde sa ľudia zídu v mojom mene, dvaja alebo traja, tam som medzi nimi.

Napĺňajme svoju úlohu, prinášajme radosť aj druhým a žime v radosti, ktorú nám dáva Boh skrze svoju lásku.                                                         Amen.

Publikované

BIELA SOBOTA

ZA NÁDEJ NA VEČNÝ ŽIVOT

1 V prvý deň po sobote včasráno prišli k hrobu a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. 2 Kameň našli odvalený od hrobu. 3 Keď vošli dnu, telo Pána Ježiša nenašli. 4 Ako nad tým v rozpakoch uvažovali, zastali pri nich dvaja muži v žiarivom odeve. 5 Ženy sa preľakli a sklonili tváre k zemi. Ale muži im povedali: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? 6 Niet ho tu, bol vzkriesený. Spomeňte si, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei: 7 ‚Syn človeka musí byť vydaný do rúk hriešnikom a ukrižovaný, ale tretieho dňa musí vstať z mŕtvych.‘“ 8 Tu si spomenuli na jeho slová, 9 vrátili sa od hrobu a všetko porozprávali Jedenástim a všetkým ostatným. 10 Bola to Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova a s nimi aj ostatné, ktoré to rozprávali apoštolom. 11 Ale tým sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im. 12 No Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol, videl tam len plachty. Odišiel domov s úžasom nad tým, čo sa to stalo.

Lukáš 24, 1-12

Publikované

SB – I – VEĽKÝ PIATOK – PAŠIE – 18.4.2025

Texty: Matúš 4, 1 + 11 – Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Vtedy Ho diabol opustil a hľa, pristúpili anjeli a posluhovali Mu.  

Lukáš 22, 39 – 46 – GETSEMANE

39 Potom vyšiel a poberal sa podľa obyčaje na Olivový vrch; nasledovali Ho aj učeníci. 40 Keď prišiel na miesto, povedal im: Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. 41 Sám sa však vzdialil od nich tak ďaleko, ako dohodí človek kameňom, padol na kolená a takto sa modlil: 42 Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich; avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja. 43 Tu sa Mu ukázal anjel z neba a posilňoval Ho. 44 A On v smrteľnej úzkosti modlil sa ešte horlivejšie. I vystúpil Mu pot ako kropaje krvi, ktoré stekajú na zem. 45 Keď vstal od modlitby a prišiel k učeníkom, našiel ich spať, unavených zármutkom, 46 a povedal im: Čo spíte? Vstaňte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.

Marek 14, 38 – Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia; duch je síce hotový, ale telo mdlé.

Matúš 26, 38 – I riekol im: Veľmi smutná je mi duša až na smrť. Zostaňte tu a bdejte so mnou!

KÁZEŇ.

Milí b. a s., pred sebou máme jeden z najznámejších textov v Biblii, ktoré opisujú posledné hodiny života Pána Ježiša. Modlitebný zápas v Getsemanskej záhrade. A máme pred sebou aj začiatok a koniec textu, ktorý nám opisuje pokúšanie Pána Ježiša na púšti. Aj pieseň, ktorú ste počuli v podaní našej Hudobnej skupiny, bola o pokúšaní Ježiša. Toto sú dve udalosti, ktoré sú odlišné, čo sa týka času, aj miesta, okolností celkovo, hoci ich spája jedna veľmi dôležitá vec – odolať od začiatku až do konca.

Potom ako bol Pán Ježiš pokrstený, vyviedol Ho Duch Boží na púšť. Tam bol 40 dní a 40 nocí. Po tomto čase pristúpil k Nemu pokušiteľ a trojnásobným spôsobom Ho pokúšal. Pán Ježiš odolal každému z diablových ponúk a návrhov. Na konci textu je napísané, že keď Ježiš odolal aj poslednému pokušeniu, diabol Ho opustil a pristúpili anjeli, ktorí sa o Ježiša postarali. Posluhovali Mu, teda naplnili aj Jeho ľudské potreby.

Ak by sme mali pocit, že týmto sa všetko vyriešilo a diabol to nechal tak, lebo videl, že predsa len tento Ježiš, narodený z Márie, zo ženy, z človeka je aj Boh, vie odolať, tak by sme sa mýlili. Počas Ježišovho verejného účinkovania nastalo mnoho situácií, kde veľmi nenápadne prichádzal diabol k Ježišovi, aby Ho naďalej pokúšal a hlavne, aby Ho odviedol od cesty, po ktorej kráčal, a tým pádom aj zmaril Boží plán záchrany hriešneho človeka. Nechcel, aby ľudské pokolenie mohlo opäť vstúpiť do raja, vidieť Boha tvárou v tvár, tešiť sa z Božej dobroty. To, čo sa mu podarilo v raji, to sa nemalo zmeniť. Preto cez rôznych ľudí a rôzne situácie prichádzalo ďalšie a ďalšie pokušenie, kde mal Ježiš zlyhať. Či to už boli farizeji alebo zákonníci, ktorí Ho pokúšali a snažili sa Ho usvedčiť, alebo to boli – žiaľ – aj najbližší učeníci ako Peter, ktorého nazval satanom, keď Ho odhováral od cesty utrpenia.

Predposledným miestom, kde bol Ježiš vystavený pokušeniu, bola getsemanská záhrada. Bolo krátko po pol noci, keď sa Ježiš vybral po večeri do záhrady v Getsemane, aby sa tam modlil. Nebolo to prvý krát, veď to mal vo zvyku, aby sa rozprával so svojim nebeským Otcom. No teraz to bolo iné. Schyľovalo sa ku koncu Jeho pozemského prebývania, čakalo Ho utrpenie, bolestná smrť na kríži a môžeme povedať, aj koniec misie. Ako Boh vedel veľmi dobre, že toto je tá cesta, ktorou má ísť. Ale ako človek sa bál. Matúš to jednou vetou pekne zhrnul, keď Ježiš riekol: „Veľmi smutná je mi duša až na smrť.“ Smútok sa miešal so strachom, pretože vedel, čo Ho čaká. Keby sa nebál, nebol by prosil Otca, aby odňal od Neho tento horký kalich. Tu asi najjasnejšie vidíme ľudskú stránku Ježiša. Ale vidíme aj to, že to Božie v Ňom prevláda, pretože za každou prosbou o odvrátenie utrpenia jasne vysloví: „Nech sa stane Tvoja vôľa.“

Vie, že keby teraz poľavil a utiekol od svojej úlohy, nenaplnil by poslanie, ktoré dobrovoľne vzal na seba. V tom prípade by stratilo význam to, ako dokázal odolať diablovi na púšti. Tam sa bránil proti pokušeniam práve tým, že poznal Božiu vôľu a poznal Zákon aj prorokov, kde bolo napísané… Na každé jedno pokušenie, či už sa týkalo telesných potrieb, zázraku či získania vlády nad svetom za cenu poklony a teda aj podriadenia sa diablovi, na všetko mal Ježiš odpoveď z Písma. Ježiš poznal svoju hodnotu, vedel Komu patrí, Kto je Jeho Pánom a Otcom zároveň. Preto dokázal tieto zápasy a boje vyhrať.

To, čo si chceme ešte všimnúť je, že prosil svojich najbližších učeníkov – Petra, Jakuba a Jána, aby s Ním bdeli, aby boli s Ním v Jeho ťažkej chvíli, vtedy, keď aj tesne pred koncom na Neho doliehal pokušiteľ cez Jeho ľudskosť a chcel Ho zviesť. Ale oni nedokázali s Ním bdieť. Presne ako im povedal: „…duch je síce hotový, ale telo mdlé.“ V tejto chvíli sa opakuje to, čo bolo na púšti. Ukazuje sa Mu anjel a ten Ho posilňuje.

Milí b. a s., aký má toto Ježišovo pokúšanie a víťazstvo význam pre nás? Stačilo by povedať, že veľmi veľký. V týchto Ježišových skúškach sa ukázalo, že je pravý Boží Syn, lebo odolal, zvíťazil. Tým sa preukázala aj Jeho bezhriešnosť. Je príkladom aj pre nás, aby sme sa podobne stavali k pokušeniam, ktoré na nás prichádzajú, dokázali im odolávať a bojovať proti nim tým, čo nám ponúka sám Boh, Jeho slovom. Aj preto je potrebné, aby sme Božie slovo dobre poznali, inak je pre nás nepoužiteľné a my sa vzdávame účinnej zbrane.

Tak ako bol Pán Ježiš od začiatku do konca pokúšaný, aj my sme. Ak sa nám aj podarí nastúpiť na lepšiu cestu a máme pocit, že sme odolali rôznym pokušeniam, nestojme pyšne, lebo nevieme, kedy nastane pád. Život je ako chodenie po tenkom ľade, a nikdy nevieme, kedy sa preboríme. Skúsenosti nám ukazujú, že to býva práve vo chvíľach, kedy sme si istí – istí sami sebou a máme pocit, že to zvládneme. Práve vtedy sme najzraniteľnejší, lebo je v nás pýcha. Myslíme si, že máme veci pod kontrolou, ale nie je to pravda. Diabol pozná naše slabé miesta, vie, kde má udrieť na ľudskosť. Ježiš to povedal jasne: „…duch je síce hotový, ale telo mdlé.“ Áno, naša ľudskosť, ktorá sa prejavuje v rôznych formách, je kameňom úrazu, lebo nás premôže. Koľkokrát sa snažíme veci vo svojom živote zmeniť a už sa nám zdá, že to bude, keď zrazu príde pád. Dáme sa oklamať našim aj Božím nepriateľom. Niekedy je to žiaľ podobne ako pri Ježišovi, keď Ho diabol pokúšal samotným Písmom, použil 91. Žalm, aby Ho presvedčil, nech sa zhodí z nástrešia chrámu. Ale Ježiš poznal pravdu, vedel, že Jeho cesta nie je cestou slávy, ale pokory a utrpenia. Preto odolal. Nám to niekedy dôjde až potom. Ako sa hovorí – po funuse.

Milí b. a s., pokúšaní budeme až do konca. Nikdy si nebudeme môcť povedať, že teraz sme už na tom dobre. Ako sme počuli v piesni – diabol nás stále bude vťahovať do tých svojich hier, presviedčať o tom, aké dôležité je kráčať s dobou v tomto svete, plniť si želania a starať sa o seba – žiť žiadosťami, ktoré ponúka svet. Diabol nám ponúka všetko, veď tento svet mu slúži. A chce od nás len to, aby sme sa mu podriadili, poklonili sa, čiže inými slovami, dali sa ním viesť, uznali ho za svojho Pána.

Vo chvíľach pokušenia máme myslieť na Pána Ježiša – Víťaza. Dá sa povedať, že by sme mali mať pri sebe aj ľudí, ktorí by nám pomáhali zvládať pokušenia, ale nie vždy to tak je. Niekedy nás skôr do nich vtiahnu. Preto je lepšie pripomínať si Božie slovo, ktoré nám pomôže odraziť útoky diabla. Máme sa modliť, pretože v modlitbe sa utiekame k Bohu a vtedy diabol nemôže zasahovať do nás. Na modlitbách dostávame potrebnú silu, múdrosť odolávať pokušeniam a zosúlaďujeme sa s Božou vôľou, prijímame ju, stotožňujeme sa s ňou, to je to krásne spojenie našich sŕdc a duší s Bohom. Vtedy sme silní. Posledné, čo by som chcela ešte zdôrazniť je to, čo sme spievali v piesni, keď akoby Ježiš hovorí: „…nechcem mať účasť na hrách nepriateľa, lebo viem, aká je moja hodnota.“

A to je milí b. a s., veľmi dôležité. Poznať svoju vlastnú hodnotu, ktorú máme. Nie v očiach druhých ľudí, ani v očiach sveta, ale v očiach Božích.

Áno, svoju hodnotu ľudstvo ako také stratilo v rajskej záhrade, ale dá sa povedať, že v tej getsemanskej nám túto hodnotu Ježiš vybojoval, keď potom odhodlane išiel na kríž. Vybojoval to modlitebným zápasom za našu hodnotu, ktorú nám smrťou na kríži prinavrátil. Nezutekal z bojiska, ale stal sa hrdinom všetkých čias. Vďaka Jeho láske, ktorá v tomto celom zohrávala dôležitú úlohu, môžeme mať svoju hodnotu Božích detí, ktorú nám nemôže nikto vziať. A tá nie je v krásnej tvári, dlhých vlasoch, vyformovanej postave, bohatom konte na účte, či v autách, ktoré vlastníme alebo domoch, ktoré sme postavili. Naša hodnota nie je ani v tom, akí sme šikovní, či múdri, zruční, či slávni a obľúbení. Naša hodnota je v Ježišovi Kristovi, ktorú nám dal. Toto je to dôležité, čo si chceme dnes pripomenúť. On nám dáva hodnotu, a keď On stojí pred nami, tak sa nemusíme báť ani nepriateľa, pokušiteľa, zvodcu diabla, lebo my patríme Bohu. Keby teda diabol aj čokoľvek žaloval na nás pred Bohom, máme svojho Zástancu, ktorý nás zachránil, pre ktorého zásluhy sa raz budeme môcť vrátiť domov, a ktorý nás bude posilňovať cez svojich nebeských služobníkov vtedy, keď budeme slabí a bude nás chrániť, keď budeme najzraniteľnejší.

Nech nám Veľký Piatok pripomína, akú máme hodnotu, kto sme a podľa toho aj žime.                                                                                                    Amen.