Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Žalm 30

¹ Žalm. Pieseň pri posviacke chrámu. Dávidov.² Hospodin, chválim ťa, lebo si ma zachránil. Nedovolil si, aby moji nepriatelia jasali nado mnou. ³ Hospodin, môj Bože, volal som k tebe o pomoc a uzdravil si ma. ⁴ Hospodin, vyviedol si ma z podsvetia. Zachoval si ma pri živote, aby som nezostúpil do hrobu. ⁵ Oslavujte Hospodina hudbou, vy, jeho zbožní, chváľte jeho svätú pamiatku! ⁶ Jeho hnev trvá chvíľku, jeho milosť však po celý život. Plač môže trvať do noci, s ránom však prichádza plesanie. ⁷ Keď som bol v bezpečí, povedal som si: „Nikdy sa nezachvejem.“ ⁸ Hospodin, tvoja priazeň ma pozdvihla na pevný vrch. Zmocnil sa ma strach, keď si skryl svoju tvár. ⁹ Hospodin, volám k tebe. Úpenlivo prosím svojho Pána o milosť: ¹⁰ „Čo by si mal z môjho života, keby som zostúpil do hrobu? Chválil by ťa prach? Oznámil by tvoju vernosť? ¹¹ Počúvaj, Hospodin! Zmiluj sa nado mnou! Hospodin, pomôž mi!“ ¹² Môj nárek si zmenil na tanec. Vyzliekol si mi smútočný šat a odel si ma radosťou, ¹³ aby nikdy neutíchla oslavná pieseň pre teba. Hospodin, môj Bože, navždy ťa chcem velebiť.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., prenesme sa teraz v mysli do čias, kedy žil kráľ Dávid, do roku okolo 980 pred Kristom. Predstavme si ho, ako kľačí na kolenách alebo leží na zemi a modlí sa. Je oblečený do smútočného šatu, zrejme do vrecoviny, aby tak vyjadril svoju ľútosť, ale aj pokoru pred Bohom. Modlí sa, lebo jeho krajinu zasiahol mor. Jeho zhubná moc sa šíri veľmi rýchlo, a stihla aj jeho dom, jeho samého. Modlí sa a prosí o odpustenie a uzdravenie, prosí o záchranu. V jeho modlitbe zaznieva aj argument: „Čo by si mal z môjho života, keby som zostúpil do hrobu? Chválil by ťa prach? Oznámil by tvoju vernosť? 

A potom, keď vyzdravel, napísal túto pieseň, Žalm 30., ktorá bola prednesená pri posviacke chrámu, a ktorá je základom nášho dnešného uvažovania.

Mnohým z nás sú slová 30. Žalmu povedomé. Nie preto, že by sme si ho čítali každý deň, ale preto, lebo v nich Dávid vyjadril to, čo neraz aj my prežívame vo svojich životoch. Sú to slová vďaky za záchranu, ale aj slová ľútosti, v ktorých vyznáva, že zhrešil, keď si myslel, že je neporaziteľný. Do jeho srdca sa postupne vkradla pýcha. Úspechy, víťazstvá v bojoch, obľúbenosť, naplnené túžby, to všetko v ňom budovalo pocit, že je skvelý, že jeho šťastie nič nemôže prekaziť.

Pocit bezpečia aj nám neraz nahovára, že to bude takto natrvalo. Nerátame s tým, že môže prísť aj niečo zlé, čo naruší pokojnú hladinu nášho života, vezme nám naše pozemské istoty, zatrasie s nami, odkryje našu nahotu v zmysle, že nemáme naozaj nič, na čom by sme mohli postaviť svoj život tak, aby nepadol. Toto si potreboval uvedomiť aj kráľ Dávid. Potreboval zažiť búrku vo svojom živote, ktorá všetko ničila, Boží hnev, ktorý prichádza cez rôzne životné situácie i okolnosti, aby vedel, na kom má budovať pevnosť svojho života. V jeho prípade to bolo kvôli tomu, že dal urobiť sčítanie ľudu. Chcel vedieť, s kým môže rátať a prehliadol, že rátať môže v prvom rade s Bohom. Na to, aby jeho kráľovstvo obstálo, nepotrebuje mať veľa bojovníkov, len jediného, Ochrancu, svojho Boha. Tak ako kedysi pásol ovce a spoliehal sa výhradne na Neho, veď to krásne vyjadril v 23. Žalme.

Milí b. a s., aj my občas prepočítavame. Peniaze, naše sily, naše schopnosti a vytvárame si pozemské istoty, od ktorých očakávame, že nás zabezpečia. A pri pozeraní sa na tieto istoty zabúdame, že sú pominuteľné a dočasné. Tak ako sa nemôžeme spoľahnúť na svoje zdravie, nemôžeme čakať ani na iné, lebo všetko sa mení, všetko podlieha opotrebovaniu. Možno práve vtedy, keď prichádza „niečo“ – u kráľa to bola morová epidémia, vtedy sa aj nám otvoria oči, aby sme si uvedomili, že náš život je v bezpečí jedine v Božích rukách. Dávid napísal: „Hospodin, Tvoja priazeň ma pozdvihla na pevný vrch.“ Pochopil, v čom má mať istotu a na čom istotu nemá zakladať.

Na druhej strane zažil aj pocity úzkosti a strachu. Bolo to vtedy, keď Boh skryl pred ním svoju tvár, keď sa šíril v krajine mor, keď prestal mať veci pod kontrolou a uvedomil si, že môže zomrieť v hociktorý nasledujúci deň. Vtedy sa v jeho vnútri všetko začalo meniť. Jeho modlitby už neboli len odriekanými formulkami, ale úpenlivými prosbami, nárekom a žiadosťami, aby Boh zmenil jeho údel, aby ho uzdravil.

Myslím si, že aj toto dôverne poznáme. Počas života sa nám neraz stanú veci, kedy sa obraciame k Bohu naozaj s celým svojim srdcom. Možno ani nenachádzame správne slová a naše volanie je krikom, v ktorom vylievame svoje srdce. Prosíme o milosť tak ako Dávid. Možno sa pýtame, prečo je to tak a možno sa nám vtedy rozjasní v srdci a vidíme, v čom sme zhrešili. Preto sú naše modlitby nielen o tom, čo žiadame, o čo prosíme, čo by sme chceli vo svojom živote zmeniť, čo nás ťaží a bolí, ale aj o prosbe o odpustenie. O prejavenie Božej milosti nad nami, aby Jeho láska prekryla všetky naše hriechy a zlyhania a zachránila nás. A tam sa začína aj zmena nášho vnútra, nášho vnímania života. Tam začína svietiť malé svetielko nádeje, že vidíme pravdu a chceme v tej Pravde / s veľkým P/ žiť.

Ten, kto úprimne k Bohu volá, kto sa s pokorou pozerá do zrkadla Božieho   zákona, kto si nezakrýva oči pred vlastným hriechom, ale si ho uvedomuje, ten túži po Božej milosti a láske, lebo vie, že iba tie ho môžu zachrániť. Takýto človek vidí svojho Boha ako dobrého a starostlivého Pastiera, ktorý sa usiluje o svoje ovečky postarať do posledného detailu a je pre nich všetkým. Nielenže dá pašu, nielenže privedie k vode, ale aj dbá, aby boli zdravé. A keď sa stane, že niektorá sa zraní, lieči ju až do samého vyzdravenia. Pastier chráni svoje ovce, nedovolí, aby ich zmárnili draví vlci, či iné šelmy. Je ochotný riskovať vlastný život.

Milí b. a s., či nie je takýmto dobrým Pastierom aj náš Pán Ježiš Kristus? Veď urobil všetko preto, aby sme mohli raz žiť s Ním, v kráľovstve Jeho a nášho nebeského Otca.

Dávid vyzliekol svoje smútočné rúcho a obliekol sa do radostného. Možno aj doslova, možno iba obrazne. Ale vedel, komu má vzdať vďaku, koho má chváliť, komu má naveky slúžiť. Poeticky vyjadril zmenu svojej situácie v slovách: „Môj nárek si zmenil na tanec.“ Tancom sa väčšinou vyjadruje radosť. Vieme si predstaviť, ako Dávid tancuje pred Bohom, ďakuje Mu a je šťastný, lebo Božia ruka ho pozdvihla, vytiahla z hlbín a dala nový čas života.

Ak sme v živote prežili niečo podobné, verím, že nám bolo do tanca. Verím, že naše vnútro prekypovalo radosťou a vďačnosťou. A verím aj tomu, že to muselo na nás zanechať nejaké stopy nášho vnímania – seba samého, tohto života aj Pána Boha.

Takéto skúsenosti života nás naučia aj to, kde má byť naša istota a privedú k tomu, aby sme aj do budúcna svoj zrak obracali výhradne k Bohu. A to nielen v krajných situáciách, ktoré nemáme pod kontrolou, ale vždy, každý deň, aj ten bežný, obyčajný, ktorý sa nám nezdá ničím výnimočný. No a tiež, aby sme dokázali byť vďační za všetko, za to, že žijeme, dýchame, hýbeme sa, že sme. Nech radosť z Božej lásky z nás žiari a nech nám je milosť Božia pomocou ku kvalitatívne inému životu.

Amen.

Text: Ján 20, 24 – 31

²⁴ Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímenom Dvojča, nebol s nimi, keď Jžiš prišiel. ²⁵ Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. ²⁶ Po ôsmich dňoch zase boli Jeho učeníci dnu; aj Tomáš bol s nimi. A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! ²⁷ Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci. ²⁸ Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj! ²⁹ A Ježiš mu riekol: Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili. ³⁰ Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré nie sú napísané v tejto knihe. ³¹ Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac – aby ste mali život v Jeho mene.

KÁZEŇ.

Ak chceme niekoho o niečom presvedčiť, tak to robíme najprv slovne. Vysvetľujeme, opisujeme, zdôrazňujeme, rozoberáme do podrobností, porovnávame s niečím, aby sme lepšie vyjadrili dôležitosť a pravdivosť konkrétnej veci alebo udalosti. No niekedy je potrebné slovo doložiť dôkazom, takým, čo ten druhý môže chytiť do ruky. Myslím, že toto poznáme zo života a neraz sa nám to už stalo. A je to bežné, pretože každý z nás iným spôsobom vníma realitu. Niekomu stačia slová a uverí, iný potrebuje niečo hmatateľné. Poznáme to aj pri deťoch. Neraz sa mi to stáva v škole, že im niečo hovorím a oni hneď zastanú pri mojom stolíku a chcú sa pozrieť, napríklad, keď som im priniesla nové nálepky, niektorí pribehli, aby ich hneď videli. A myslím, že je to úplne v poriadku, pretože nemôžeme byť všetci rovnakí a ani nemôžeme vnímať veci rovnako.

Presne o tom nám hovorí aj dnešný príbeh z Božieho slova, ktorý nám predstavuje učeníka Tomáša. My ho máme zafixovaného ako neveriaceho Tomáša a aj to zvykneme používať, keď nám niekto niečo neverí. Pritom Tomáš je len typ človeka, ktorý si potrebuje veci overiť a byť si istý, že to čo verí, môže aj vidieť a nejakým spôsobom si fyzicky doložiť. Medzi nami je veľa takýchto ľudí, a predsa kvôli tomu o nich nepovieme, že sú neveriaci. Jednoducho sa im niektoré veci zdajú nad rámec pochopenia a neuveriteľné.

Po Veľkom Piatku a ukrižovaní Pána Ježiša pre učeníkov zomreli všetky ich nádeje na lepší svet. Budúcnosť odrazu ostala zahmlená, presiaknutá strachom a to všetko umocňoval smútok nad stratou Majstra, Učiteľa, Pána. Vieme si teda predstaviť, aké to muselo byť, keď sa odrazu za zamknutými dverami objavil Ježiš. Túto skúsenosť mali učeníci, ktorí boli ešte v Jeruzaleme, ale skrývali sa a zamkýnali v dome zo strachu pred Židmi. No Tomáš tam vtedy nebol. Preto ich svedectvo – hoci bolo niekoľkonásobné, nepostačovalo k tomu, aby uveril, že Ježiš žije. Preto sa vyjadril, že pokiaľ neuvidí stopy po klincoch a fyzicky sa nedotkne Ježišových rán po ukrižovaní, neuverí. Potreboval aj vidieť, aj sa dotknúť. Slová mu jednoducho nestačili. Jeho pochybnosti ho viedli ku kladeniu si otázok a tak aj hľadaniu odpovedí.

Milí b. a s., keď niekto len pochybuje, ale nevedie ho to k aktivite, je to nanič. Vtedy sa človek iba viacej zatvrdzuje, nie je prístupný, a potom sa z neho časom naozaj stane neveriaci a to prenesie do všetkých oblastí svojho života, stane sa to jeho životným štýlom. Takí ľudia neveria pomaly ani tomu, že zajtra bude svietiť slnko, alebo že ich dni môžu byť šťastné. Tomáš taký nebol. A Ježiš ho veľmi dobre poznal, preto mu jeho nedôveru ani nezazlieval. Tomáš si len potreboval byť istý, lebo on chcel zostať verný aj Ježišovi aj Jeho učeniu.

Pochybovanie tu teda urobilo Tomášovi dobrú službu k tomu, aby sa posunul dopredu. A Ježiš mu dal príležitosť. O týždeň neskôr boli učeníci zase spolu a bol tam aj Tomáš. Zopakovalo sa to isté, čo predtým. Cez zatvorené dvere prišiel Ježiš. Zastal si do prostriedku a povedal: „Pokoj vám.“ Potom sa zameral na Tomáša a ponúkol mu možnosť odstrániť jeho pochybnosti a chytiť do ruky dôkaz o tom, že Ježiš žije. Ale ako sme počuli, to už Tomáš nepotreboval. Stačilo mu vidieť svojho Pána, vidieť stopy po klincoch v Jeho rukách. Z jeho úst vyšlo krásne vyznanie: „Pán môj a Boh môj!“

Pán Ježiš tu zhodnotil, že máme dva typy viery – tí, čo videli, a preto uverili a tí, čo nepotrebovali vidieť, a predsa uverili. Čiže sú tu Tomášovia, a potom tí iní. Myslím, že v podstate to najdôležitejšie je, aby sme sa k viere ako takej vôbec dopracovali. A to vyžaduje aktivitu. Nie jednu, ale mnohé. Vyžaduje to mať otvorené oči a vidieť, že Pán Boh v našom živote naozaj koná – niekedy viditeľne, inokedy viac skryto. Znamená to aj chcieť vidieť, lebo niektorí si pred tým len zatvárajú oči alebo určité momenty vo svojom živote nazývajú náhodami či šťastím alebo ich pripisujú ľudskej šikovnosti, múdrosti či osudu. Isteže Pán Boh môže použiť k tomu, aby konal v našom živote aj naše danosti alebo okolnosti života.

Ďalšia dôležitá vec je vedieť si pospájať udalosti života s tým, čo nám už konkrétne ukazuje obraz, ten celkový. To je, ako keď skladáme puzzle. Tiež máme v rukách len jednotlivé kúsky a nie vždy nám do seba zapadajú podľa našich predstáv. Ale keď pripustíme, že to môže byť aj inak, odrazu sa nám začne vytvárať obraz a my začíname chápať. Presne ako Tomáš. Stačilo mu vidieť, hoci si myslel, že sa potrebuje aj dotknúť.

Niekedy sa stáva aj to, že celkom nerozumieme. To však neznamená, že nemôžeme veriť. Je to prirodzené, že svojim rozumom a zmyslami nedokážeme všetko poňať a pochopiť. Vždy v našom živote ostanú veci, ktoré budú zahalené rúškom tajomstva. Tak ako aj to, že Ježišovo telo po vzkriesení bolo jedinečné, keďže nepodliehalo prírodným zákonom. On mohol prejsť cez zatvorené dvere, a predsa nebol duch. Verím, že keď k Nemu raz prídeme, všetko nám bude jasné a už nebude treba ani slov, lebo budeme úplne inak chápať to, čo je teraz pre nás neuchopiteľné a zdá sa nám aj neuveriteľné.

Zaujímavý je aj záver nášho textu, ktorý nezvykneme nejako často spomínať, ale odhaľuje nám naše ľudské túžby, ktoré nás neraz vedú k tomu, že by sme chceli aj my – ako to bolo kedysi – zažiť nejaký konkrétny zázrak. Niekedy môžeme mať pocit, že vtedy by tá naša viera zosilnela, vzrástla, stala sa takou ozajstnou. Zrejme už aj v dobe, kedy bolo napísané Jánovo Evanjelium sa ozývali v ľuďoch takéto túžby, a preto možno hľadali, čím by vyplnili medzery vo svojej viere. Ján napísal, že Ježiš vykonal mnoho iných znamení pred svojimi učeníkmi, ale nie všetky sú zapísané. To je tak, ako keď by sme chceli opísať človeka. Určite by sme nenapísali alebo nepovedali o ňom všetko. Vybrali by sme to, čo ho najviac charakterizovalo, čo by utvorilo o ňom obraz, ktorý by stačil na to, aby sme si ho vedeli predstaviť.

Ján zaznamenal dosť Ježišových skutkov na to, aby to stačilo vzbudiť a podporiť našu vieru. Aj pre to vznikli evanjeliá a celá Nová Zmluva, aby sme verili, že zasľúbenia Starej Zmluvy sa naplnili v Ježišovi Kristovi a On nám prináša večný život. Aby sme už nečakali žiadneho iného Záchrancu, ale svoju vieru a dôveru vložili do Jeho rúk. A raz, keď nás Pán povolá, aby sme zastali pred Jeho tvárou, aby sme si boli istí, že tento muž, Ježiš Nazaretský, ktorý bol ochotný zomrieť za hriešneho človeka, nám týmto činom vydobyl miesto v nebesiach.

Milí b. a s., stačí nám čítať Bibliu, Novú Zmluvu, aby sme verili. Je tam dostatok správ od tých, ktorí s Ježišom aj fyzicky boli, videli Ho na vlastné oči, dotkli sa Ho, počuli Ho rozprávať a videli umierať. Napokon aj ich svedectvá o tom, že žije by mali byť dostačujúce pre našu vieru.  A ako bonus sú naše osobné okamihy, kedy sa k nám Boh sklonil, prejavil nám svoju lásku, dotkol sa nás – už či bolestne alebo uzdravujúco a dal sa nám poznať tak, ako Tomášovi. To všetko nech nás vedie k blahoslavenej viere, aby nám stačilo to, čo sa deje v našom živote, a aby sme verili, že raz príde úplné poznanie a pochopenie všetkého. Nech nám v tomto Pán Boh pomáha!

Amen.

Text: Lukáš 24, 13 – 35

¹³A hľa, v ten istý deň išli z nich dvaja do mestečka, vzdialeného od Jeruzalema na šesťdesiat honov, ktoré sa volalo Emauzy. ¹⁴A zhovárali sa o všetkom, čo sa stalo. ¹⁵Ako sa tak zhovárali a navzájom dotazovali, priblížil sa k nim aj sám Ježiš a šiel s nimi. ¹⁶Ale ich oči boli zdržiavané, aby Ho nepoznali. ¹⁷Povedal im: Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou? A oni sa zastavili smutní. ¹⁸Jeden z nich, menom Kleofáš, Mu odpovedal: Ty si zrejme jediný z tých, ktorí sú v Jeruzaleme, a nevieš, čo sa v ňom po tieto dni stalo. ¹⁹Opýtal sa: A čo? Odpovedali Mu: Čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol muž prorok, mocný v skutkoch a slovách pred Bohom a pred všetkým ľudom, ²⁰ako Ho veľkňazi a naši poprední mužovia dali odsúdiť na smrť a ukrižovať. ²¹A my sme dúfali, že On vykúpi Izrael, ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. ²²A naplnili nás úžasom aj niektoré ženy spomedzi našich, ktoré na svitaní boli pri hrobe, ²³a keď nenašli Jeho telo, prišli a povedali, že sa im aj anjeli zjavili, ktorí hovoria, že žije. ²⁴I niektorí z našich odišli ku hrobu a našli ho tak, ako aj ženy povedali, ale Jeho nevideli. ²⁵ On im povedal: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! ²⁶Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy? ²⁷Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom. ²⁸Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. ²⁹Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. ³⁰A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. ³¹ Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. ³²I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? ³³A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi. ^34,Títo hovorili: Vskutku, vstal Pán a ukázal sa Šimonovi. ³⁵ Vyrozprávali aj oni, čo sa stalo na ceste, a ako Ho poznali podľa lámania chleba.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., včera sme sledovali nedeľný deň resp. nedeľné ráno očami žien, ktoré sa vybrali k Ježišovmu hrobu. Dnes sa chceme pozrieť na dvoch učeníkov, nie z kruhu dvanástich, ale tých ostatných, ktorí chodili za Ježišom, počúvali Ho, a mali od Neho nejaké očakávania. Títo dvaja, jeden z nich bol Kleofáš, druhého meno nepoznáme, sa vybrali preč z Jeruzalema. Cieľom ich dnešnej cesty malo byť mestečko Emauzy, vzdialené od Jeruzalema tak 12 km. Peši tam cesta trvala nejaké 2 hodiny, čo bolo dosť času na to, aby sa porozprávali. A veru mali sa o čom. Ich mysle a srdcia boli naplnené zármutkom. Presne v takomto stave duše išli aj skoro ráno ženy k Ježišovmu hrobu. Pre učeníkov Veľkým Piatkom a teda ukrižovaním Ježiša všetko skončilo. Ich nádeje, očakávania, ich vízia novej, lepšej budúcnosti. K viere ich nenadchlo ani to, čo hovorili ženy – že Ježiš žije, keď sa vrátili od prázdneho hrobu. Boli naplnení úžasom, ale to bolo všetko. Neverili tomu. Ich srdcia, ale aj oči boli zahalené smútkom, ktorý im bránil, aby videli to, čo mali. Akoby ani myseľ nefungovala tak ako mala, keď si nevedeli vybaviť a správne pospájať Písma. To, čo bolo predpovedané s tým, čo sa reálne dialo. A možno si aj spomenuli, ale zle si to vysvetlili, preto sa nemohli naplniť ich očakávania, ale museli časom pochopiť, že sa naplnila Božia vôľa.

Ako tak títo dvaja kráčali a rozprávali sa, pripojil sa ku nim Kristus. Vzkriesený a v takej ľudskej podobe, že Ho nespoznali. Ich rozhovor sa teda rozširuje o ďalšieho, ktorý zdá sa, o ničom, čo sa udialo počas židovskej veľkej noci, nevie. A tak Mu začnú o všetkom rozprávať, vysvetľovať v rozhovore, čo sa stalo za posledné dni a vtedy zaznieva ich sklamanie a beznádej, keď smutne skonštatovali: „A my sme dúfali, že On vykúpi Izrael, ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo.“

Milí b. a s., Pán Ježiš sa nepripojil k týmto dvom učeníkom náhodne. Chcel sa k nim pripojiť, aby cieľ ich cesty nebola beznádej, smútok a rezignácia, ale aby sa im otvorili oči a videli, že žije. Preto ich najprv pokarhal, že sú leniví srdcom veriť prorokom, a potom im začal vykladať Písma počnúc od Mojžiša cez všetkých prorokov, lebo všetko to bolo o Ňom. Títo dvaja ešte stále nechápali, s kým sa rozprávajú. No v srdciach už cítili, že tento človek je dobrý spoločník. Nielen v tom, že sa im s Ním dobre išlo, ale hlavne v tom, čo im prinášal. Božie slovo. Možno celkom nerozumeli všetkému, čo hovoril, ale keď sa tváril, že ide ďalej, zdržiavali Ho, aby zostal s nimi. A potom to prišlo. Keď stolovali, vzal chlieb, dobrorečil, lámal im a dával. V tej chvíli Ho spoznali a On zmizol. Toto je vrchol dnešného príbehu – spoznanie, že Ježiš žije, že to všetko, čo počuli od žien, je pravda.

Milí b. a s., tak ako sme si hovorili včera, Kristovým ukrižovaním a smrťou a rovnako Jeho vzkriesením začína nová doba. Ježiš sa nestratil, nie je vyradený zo života, nie je mŕtvy, ale je prítomný. My žijeme v časoch, kedy tu cirkev existuje už skoro 2000 rokov, a predsa môžeme povedať, že Ježiš je vo svojej cirkvi prítomný. Aj na základe nášho dnešného príbehu vidíme, akým spôsobom. V slove a v sviatostiach. Je prítomný tam, kde sú dvaja alebo viacerí zhromaždení v Jeho mene. Fyzicky Ho síce nevidíme, nemôžeme sa Ho dotknúť, ale môžeme sa s Ním stretnúť. Je to výsada alebo inak povedané, je to aj dar.

Tento dar tu máme každý deň. Jeho slovo, ktoré môžeme každý deň počuť, čítať, premýšľať nad ním, dať sa ním viesť. Nie sú to len príbehy, ktoré poznáme z Biblie, a ktoré sa nám môžu niekedy zdať tak ako učeníkom – zvláštne a žasneme nad nimi, ale nie v tom zmysle, že by nás to posunulo vo viere, ale skôr v tom zmysle, že tomu nemôžeme uveriť. A niekedy prejdeme aj kus života s Ježišom, niečo pochopíme, prijmeme, ale akoby v nás nehorelo tak celkom srdce. Alebo sú to možno okolnosti života, ktoré nám zatemňujú myseľ a všetko okolo nás sa zdá prinajmenšom šedé a sme ako učeníci, ktorí už dorazili do mesta Emauzy, ale cestou sa zvečerilo. Kdesi v srdci túžime po tom, aby Ježiš zostal s nami.

Preto nás to aj dnes ťahá sem do chrámu, aby sme mali spoločenstvo. Navzájom medzi sebou, ale aj s našim Pánom, pri Jeho stole. To je ďalší spôsob, ako sa nám Vzkriesený zjavuje. Ako nám otvára oči a dáva sa nám poznať. Cirkev ako taká Ježiša nevlastní, ale Ježiš sa k cirkvi priznáva, chce byť v nej prítomný. Chce byť prítomný v našich spoločenstvách, ale aj s každým z nás osobitne, individuálne.

Emauzskí učeníci Ježiša poznali práve v tej chvíli, keď lámal chlieb. Opäť sa stalo to, čo pred pár dňami zažili, a preto Ho aj spoznali. Poznanie Krista v sviatostiach je to najhlbšie poznanie.

Milí b. a s.,  prvá cirkev tiež žila slovom a sviatosťami. Oveľa častejšie ako to máme my. Pri takomto spoločenstve s Pánom Ježišom si stále pripomínali a aj my si pripomíname Ježišovu obeť za nás. Prežívame Jeho lásku, ktorú nám takto prejavil, a tým nám dal nový rozmer života. Aj dnes je pre každého kajúceho hriešnika ponúknutá sviatosť Večere Pánovej, aby sme mohli pocítiť vo svojich srdciach uzdravujúci dotyk Jeho lásky a mohli v hĺbke duše precítiť spojenie s Kristom. Aj dnes môže pre nás nastať nový začiatok a môže v nás zahorieť srdce, aby sme videli vnútorným zrakom vzkrieseného Krista. Môžeme Ho zažiť a stretnúť sa s Ním.

Učeníci idúci do Emauz po spoznaní Ježiša pochopili nový rozmer života, a preto neostali v meste, otočili sa späť a vydali sa na cestu do Jeruzalema, hoci bol večer. Dôvod je jasný – oznámiť všetkým, že Ježiš žije. Priniesť nádej a istotu jedenástim, ktorí ostali zamknutí v dome, lebo mali strach zo Židov. Ale príchod k jedenástim bol tiež prekvapením, lebo aj oni potvrdili, že Pán sa ukázal Šimonovi. Preto zvesť učeníkov bola totožná s tým, čo zažili jedenásti v Jeruzaleme. Vskutku vstal Pán!

Milí b. a s., to je zvesť dnešného dňa. Cez viacerých bolo potvrdené, že Ježiš nezostal v hrobe, smrť nad Ním nepanuje, nemá moc. Aj my môžeme veriť týmto ľuďom, ktorí vydávajú svedectvo o tom, že Kristus žije, ak horí v nás srdce viery. Ja verím, že sme boli aj osobne vtiahnutí do hlbín Božej lásky, že sme vo svojej hriešnosti poznali a pocítili Božie odpustenie, a tak si uvedomili, že aj za nás a pre nás sa toto všetko muselo stať. Preto nestojme na jednom mieste, ale zvestujme všade a všetkým, že Pán Ježiš žije. Nech Veľká noc aj pre dnešného človeka znamená záchranu a vykúpenie a nie zotrvávanie v pohanských zvykoch oblievačky. Nech aj dnešný veľkonočný pondelok prináša radostnú zvesť všetkým a ukazuje cestu k slobode Božích detí, k pokoju, ktorý vyplýva z toho, že Božia moc sa jasne dokázala a k novému životu so Vzkrieseným, ktorý sa chce pripojiť k nám na našej ceste života.

Amen.