Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Generálny úvod:

Milí b. a s., počas týchto dní svätíme sviatky, ktoré pre cirkev znamenajú začiatok jej existencie. Svätodušné sviatky, ktoré nás vracajú do času, kedy zmŕtvychvstalý Pán Ježiš vstúpil na nebesá a prikázal svojim učeníkom, aby zostali v Jeruzaleme a očakávali veľké veci Božie, t.j. zoslanie Ducha Svätého. Vieme, že po 10. dňoch sa tak stalo, opisuje to Lukáš v Skutkoch apoštolských, kedy Duch Svätý zostúpil na učeníkov a oni začali rozprávať cudzími jazykmi o Ježišovi všetkým, ktorí boli zhromaždení v Jeruzaleme na slávnostiach Turíc. Pôsobenie Ducha Svätého sa odrazilo aj na tom, že po kázni apoštola Petra uverilo 3000 ľudí, dali sa pokrstiť a tak vznikol prvý kresťanský zbor. Odvtedy Duch Svätý mocne pôsobí aj v cirkvi, aj mimo nej, čoho svedkami sme aj dnes, keď do nášho Cirkevného zboru Krstom Svätým pristúpia dvaja mladí ľudia, ktorí uverili v Ježiša a chcú patriť do spoločenstva cirkvi, Kristovho tela. Pre nás ostatných je to svedectvo o tom, že Duch Boží veje kam chce, privádza ku Kristovi koho chce sám a aj v dnešnej modernej dobe premieňa ľudské životy a dáva im nové smerovanie a zmysel. A tiež o tom, že Boh je živý a prítomný aj v našom svete a živote.

Modlitba:

Nakloň sa ku mne, dobrý Pane. Ku Tvojej tvári zdvihnem dlane, Ty do nich slovo položíš. Brieždi sa, okolo mňa tíš…

Rozumnosti ma uč hneď zrána, múdrosti, čo je v slove daná, nech viem sa správne rozhodnúť. V úlohách dňa mi radcom buď.

Navečer nech dám odpočet, že nezmýlil ma tento svet. Vediac však, že nie z vlastnej sily. Hradby pravdy ma ochránili.

Pravdou ma k sebe vedieš, viem. V pokore za to ďakujem.

Text: Galatským 5, 25 – Ak Duchom žijeme, aj obcujme podľa Ducha.

Z iného prekladu: Ak ste teda vládu nad svojim životom odovzdali Božiemu Duchu, jednajte podľa Neho.

KÁZEŇ.

Väčšina z nás, milí b. a s., sme sa stali členmi cirkvi už ako nemluvňatá, keď nás dali naši rodičia a krstní rodičia pokrstiť. Pri Krste dostávame závdavok Ducha Svätého, ktorý v nás chce pôsobiť. Potrebné je však aj vyučovanie a vedenie k viere. Viera vzniká počúvaním Božieho slova a Duch Svätý nám otvára srdce pre prijatie tohto slova, aby sme mu rozumeli a chceli podľa neho žiť. Takže kresťanmi sa stávame vďaka Bohu, ktorý pri nás pôsobí, dáva nám svojho Ducha a zároveň je to aj naše vedomé rozhodnutie, naša aktivita, že vykročíme na cestu, ktorú nám Boh ukazuje. Preto sme nielen pasívni prijímatelia Božieho daru, ale aj aktívni nasledovníci Boha, ktorí dobrovoľne a úprimne chcú kráčať v Kristových šľapajach. Na jednej strane sa teda poddávame Duchu Božiemu, žijeme Ním a na druhej strane slobodne za Ním kráčame takou cestou, akou ide a vedie nás.

Keď apoštol Pavol písal do Galácie, kde boli kresťanské cirkevné zbory, okrem iného im pripomínal práve túto skutočnosť, že nesmú ostať pasívnymi, ale majú sa stať aktívnymi. To, že boli pokrstení, teda začlenení do Kristovho tela, cirkvi, sa má viditeľne ukázať, odraziť na ich každodennom živote. A to je to, o čo máme dbať aj my dnes, o to viacej, v akej dobe žijeme. Z ľudského pohľadu sme bližšie k druhému príchodu Krista, preto máme byť bdelí, ostražití a pripravení na Jeho príchod ako Sudcu živých i mŕtvych. V dnešnej dobe vidíme duchovný a morálny úpadok, ktorý zachvátil aj cirkev, hoci vždy tu boli rôzne túžby v cirkvi, ktoré na ňu vrhali zlé svetlo a menili jej úlohu, ktorou je v prvom rade služba a nič iné. Dnes vidíme celkový úpadok, ľahostajnosť a najmä konfrontáciu, ktorou prechádzame pred zrakom ľudí, ktorí do cirkvi nepatria, ohľadne toho, čo veríme a čo žijeme. Ak chceme Krista priniesť druhým, nestačí len o Ňom hovoriť, ale je potrebné kráčať v Jeho šľapajach, a tak Ho prinášať vlastným životom druhým.

Svätodušné sviatky nám pripomínajú dobu, kedy nebolo jednoduché veriť v Ježiša Krista, lebo za to hrozila smrť. Tí, čo patrili do cirkvi, mysleli to vážne a neriskovali by svoj život alebo životy svojich blízkych len tak pre niečo, čo by nebolo naozaj skutočné a to pravé. O prvých spoločenstvách išli dobré chýry, že kresťania sú naozaj iní, láskaví, prajní, dobrosrdeční, praví nasledovníci Krista. V ich jednaní sa odrážala Kristova láska a obetavosť. Mnohí odovzdali vládu nad svojim životom Duchu Božiemu a poddali sa mu. Cirkevné spoločenstvá boli rôznorodé, zo Židov aj pohanov. No niekedy sa stávalo, že určité oblasti života ľudia nezverili Bohu.

Keď sa pozrieme na život cirkvi dnes, tak vidíme niečo podobné. Ako keby sme si niečo nechávali len pre seba, chceli by sme to mať pod kontrolou a máme možno pocit, že s tým nechceme Pána Boha zaťažovať, alebo že s tým nemá nič spoločné.

Ak niekto uverí v Ježiša Krista, ak sa obráti k Bohu, tak sa celý nasmeruje na novú cestu životom. Nie je to len jedna oblasť zo života a ostatné sa toho netýkajú. To je ako keď stojíte na križovatke a musíte sa rozhodnúť, ktorou cestou pôjdete. Nemôžete ísť dvomi cestami alebo viacerými. Jednoducho už kráčate iba jednou cestou a všetko podriaďujete jej. Pavol to nejako takto myslel, keď písal do Galácie. Jeho list je aktuálny aj pre nás, lebo viera v Ježiša Krista má rovnaké pravidlá dodnes. Ak sme sa podriadili Duchu Božiemu a odovzdali sme svoje životy do Božích rúk, nemôžeme sa obzerať späť, ľutovať, alebo si ponechať niečo zo starého života.

Určite musíme rátať s tým, že to nebude ľahké a vždy príjemné. V podstate sa vydávame proti prúdu, v ktorom všetci hladko plávajú a unáša ich tento svet so svojimi ponukami. Ako kresťania, Kristovci sme sa vybrali po ceste, ktorá nás bude stáť mnoho odriekania, zmien, sebazaprenia, vzdania sa ničoho alebo niekoho. Obrátený človek, veriaci človek nemôže všetko, čo prichádza do jeho života, iba prijímať. Práve vo chvíľach, kedy premýšľa nad svojim životom, stojí pred rozhodnutiami, mu pomáha Duch Svätý a radí mu, aby sa správne rozhodol. A to je naše poddanie sa Mu a zároveň naša aktivita, že si vyberáme, triedime, prehodnocujeme, vzdávame sa určitých vecí, nezapojíme sa do toho, o čom vieme, že je zlé a nesprávne. To je naše obcovanie. Každodenný život, v ktorom sme prítomní, v ktorom sa zapájame do života druhých ľudí a zúčastňujeme sa reality a jednáme s ľuďmi.

Cesta za Ježišom je aj prinášaním obetí, je cestou premeny celého nášho vnútra, našich myšlienok, slov a skutkov. Je to aktívne otočenie sa chrbtom k zlému a otočenie sa tvárou k dobrému.

Milí b. a s., počas týchto sviatkov si určite uvedomujeme aj to, akí sme neraz slabí v každodennom živote a nedokážeme žiť podľa Božieho slova a dať sa premieňať Duchom Božím. Najmä vo chvíľach skúšok si uvedomujeme, ako veľmi potrebujeme Ducha Božieho, ktorý by nás viedol a aj previedol cez temné údolie a pomohol nám zdolať všetky prekážky tak, aby sme obstáli. A to sa dá tak, keď budeme vyhľadávať to, čo napĺňa nášho ducha. Vtedy, keď sústredíme svoje myšlienky na duchovné veci a budeme premýšľať o tom, čo je pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté, pekné a dobrotivé. Vtedy, keď budeme svoj zrak obracať od pominuteľných vecí k Bohu, k Ježišovi Kristovi.

Ako vieme, či naozaj žijeme Duchom? Stačí sa pozrieť na to, čím žijeme každý deň, napr. vo chvíľach odpočinku, aké knihy čítame, akých máme priateľov, aký je náš hodnotový rebríček, aké sú naše modlitby, či chodíme do spoločenstva kresťanov, na služby Božie, ako často pristupujeme k Večeri Pánovej a ako sa správame k ľudom v bežné dni.

Ak Pavol napísal, že máme byť aktívni, tak záleží naozaj aj od nás, aký bude náš život. Je na nás, aké myšlienky sa nám budú preháňať hlavou, aké slová nám „vyletia“ z úst a čo naše ruky urobia. Ak sme veriaci, kresťania, tak máme podľa toho aj žiť, jednať, konať, zmýšľať. Možno na nás budú druhí pozerať trochu divne, že sa nezapájame do všetkého, čo tento svet ponúka. Možno na nás budú ukazovať prstom, že nezapadáme do predstáv dnešnej doby. Možno sa na nás budú smiať, že túžime po pravde a chceme konať spravodlivosť. Možno stratíme tých, o ktorých sme si mysleli, že sú naši priatelia, keď nebudeme s nimi ťahať za jeden koniec. Možno sa narušia aj iné naše vzťahy, lebo kráčať v Kristových šľapajach nie je pre každého príjemné a nie každý je ochotný vzdať sa pohodlia a komfortu, ktorý má. Ale to, čo získame, keď budeme aktívne pracovať na svojom nasledovaní Krista, prevýši všetko ostatné.

Milí b. a s., Duch Boží v nás začal dobré dielo a chce ho aj dokončiť. Je však na nás, či to chceme aj my.

Amen

Text: Filipským 4, 6 -7

O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude hájiť vaše srdcia a vaše mysle v Kristu Ježiši.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., určite sa vám už neraz stalo, že ste nemohli zaspať, alebo že ste sa uprostred noci zobudili a potom ste len tak ležali a premýšľali a pomaly sa rozvidnelo… Všetci občas máme takéto noci a niekedy aj dni, kedy je naša myseľ zameraná na niečo, čo nevieme pustiť, čo sa nám neustále vracia, nedá nám spávať, ruší nás a my nemáme pokoj. Vždy to má aj nejaký dôvod, príčinu, ktorá rozvíri hladinu života. Keby sme sem priniesli tabuľu a začali na ňu písať príčiny našej ustarostenosti, myslím si, že by každý na ňu niečo napísal. Každý z nás nesie v sebe niečo, čoho sa bojí, o čo si robí starosti. Sú všeobecné príčiny ustarostenosti, ktoré sa týkajú väčšiny ľudí, ale potom sú tu špecifické  konkrétne veci, ktoré nesú len niektorí jednotlivci sami za seba.

Väčšina ľudí má strach o život, svoj domov, rodinu, prácu, zdravie. To sú hlavné témy, o ktorých sa medzi sebou rozprávame, a pre ktoré hľadáme riešenia. O týchto veciach nemáme problém hovoriť s kýmkoľvek, pretože vieme, že aj druhí prežívajú niečo podobné. No potom sú tu tie osobné veci, o ktoré sa starostíme a tie už nezdieľame s hocikým. Sú to také príliš interné záležitosti, ktorým by nemusel každý rozumieť, pochopiť nás. Na to máme len konkrétnych vybraných ľudí, ktorým sa zdôverujeme. No a potom sú tu ešte také najvnútornejšie veci, ktoré si nechávame pre seba, prípadne sa s nimi zdôveríme Bohu.

Každý strach, každá ustarostenosť, ktorú nesieme v sebe však prináša v nás napätie, stres a ničí nás, hoci o tom tí druhí nemusia vedieť. Je potvrdené, že sa to môže odzrkadliť na našom zdraví.

Milí b. a s., keď apoštol Pavol písal list do Filipis, z ktorého máme dnešný text, bol vo väzení. Filipskí kresťania sa preto trápili, báli sa o neho, veď im priniesol evanjelium a bol pre nich oporou v ťažkých časoch. Starali sa o neho, pomáhali mu zvládať jeho kazateľskú službu tým, že ho aj finančne podporovali. Mali ho radi. Pavol vo Filipských našiel svojich priateľov a mal v nich oporu. Aj preto ich musel uistiť o tom, že hoci je vo väzení, nič sa nedeje, pretože aj tam – do tmy – je potrebné priniesť svetlo a Pán Boh to skrze Pavla robil. Jeho list je plný nádeje a uistenia o tom, že radosť a pokoj nadobúda kresťan nie vtedy, keď sa nič zlé nedeje, ale keď je v Kristovi. Vedomie Kristovej prítomnosti a Kristových zasľúbení dávajú veriacemu novú radosť, ktorú mu nikto nevezme a pokoj do všetkých okolností života, hoci by hraničili so smrťou. To si mali uvedomiť a pripomenúť aj Filipskí kresťania.

V tomto ohľade sa do dnešných čias vôbec nič nezmenilo. Božie slovo je aj pre nás rovnaké, aké bolo pre nich pred 2000 rokmi. Aj slovo povedané skrze Pavla, v ktorom napomína veriacich, aby neboli o nič ustarostení, ale s vďakou predkladali Bohu všetky svoje žiadosti v modlitbách a prosbách. To nám pripomína aj dnešná nedeľa Rogate, modlite sa alebo proste.

Modlitba je téma, o ktorej by sme mohli hovoriť veľmi dlho. V Biblii máme veľa veršov, ktoré nabádajú k modlitbe. 150 žalmov sú vlastne modlitbami, alebo modlitebnými piesňami, z ktorých mnohé sú dobrým návodom ako volať k Bohu. Božie slovo nám predstavuje modlitebníkov, ktorí vo svojich prosbách predkladali Bohu svoje trápenia, vylievali si pred Ním srdce, prosili Ho a boli vypočutí. Možno nedostali všetko hneď tak ako chceli, možno ani tak ako chceli, ale Pán Boh im vždy odpovedal a dal veci v správnom čase podľa svojej vôle.

Modlitba by pre nás, milí b. a s., nemala byť ako posledná možnosť, keď už nevieme, čo ďalej. Malo by to byť to prvé, čo urobíme. Ako keď má dieťa problém a beží k rodičom, aby sa im zdôverilo s vierou, že oni to vyriešia. Ak sme minulú nedeľu hovorili o tom, že máme byť Bohu za všetko vďační, tak by sme do zoznamu mohli doplniť práve možnosť modliť sa. Komunikovať s Bohom, zdôverovať sa Mu a očakávať odpoveď. Modliť sa máme s vďačnosťou. Inde v iných textoch by sme čítali s dôverou, vo viere, v istote. To všetko patrí k tomu.

Ak sa modlím, tak to nerobím len ako keď vhadzujem do automatu mince a stlačím gombík na požadovaný produkt. Ale rozprávam Bohu to, čo mám na srdci, čo prežívam, čo ma trápi, bolí, čo ma desí. Odovzdávam sa Mu. A tam je automaticky aj vďačnosť, aj viera, aj dôvera, aj istota, lebo viem, že ma miluje a nie je ako my ľudia. Boh doposiaľ nikoho nesklamal. O tom nám svedčí Jeho slovo.

Problém je ale v tom, že my by sme chceli všetko držať vo svojich rukách. Zariadiť veci. Vybaviť. Spraviť. Ohraničiť. A to sa nedá. Myslím, že na to sme už temer všetci prišli, že nie sme Pánmi nad svojim životom, a že jednoducho nie všetko máme pod kontrolou. Zároveň sme zistili, že život nám vždy prinesie niečo, nad čím sa budeme starostiť.

Ale aj Pavol, ktorý bol vo väzení, hrozila mu smrť, napísal, že dajme starosti bokom, tak mu dôverujme, že to dáva zmysel. On celý svoj život odovzdal do Božích rúk. Zanechal svoj predošlý život významného človeka, učeného farizeja, lapača kresťanov a rozhodol sa pre Krista. Vedel, že to nebude ľahké. Vedel, že vždy pôjde proti prúdu, ale urobil to. A keď píše o tom, že sa nemáme o nič starostiť, trápiť si mysle, srdce – tak píše aj to, že ak to dokážeme, ak sa vložíme do Božích rúk, príde pokoj. Pokoj, ktorý dáva iba Kristus. A tento pokoj je taký zvláštny, lebo je v srdci práve vtedy, keď všetko navôkol buráca, valcuje a ničí naše pozemské istoty.

Kristov pokoj nedokážeme veľmi dobre opísať ani pochopiť našim rozumom. Ale mohli by sme povedať, že je to istota, že Boh je tu, je so mnou, má všetko pevne vo svojich rukách. Kristov pokoj bude hájiť naše srdcia.

Čo znamená to slovo hájiť?  Znamená zaistenie bezpečnosti, istoty, nedotknuteľnosti a ochrany.

Naše srdcia sú veľmi citlivé a potrebujú Boží pokoj. My potrebujeme uprostred chaosu mať pocit istoty. Potrebujeme vedieť, že keď sme v Božích rukách, sme nedotknuteľní, lebo Boh nás chráni a drží nad nami svoju ochrannú ruku. A keď toto všetko vieme, tak potom je v našom vnútri pokoj.

Milí b. a s., práve skrze modlitbu sa odovzdávame do Božích rúk. Pán Ježiš to robil vždy. Spomeňme si, ako vyhľadával samotu, ako hovoril učeníkom, že sa ide modliť, ako ho videli pozdvihnúť zrak a dobrorečiť Bohu, či to nebola práve modlitba? A v modlitbe sa odovzdal do Božích rúk aj v poslednej chvíli života, v Getsemane a na kríži. On bol Boží Syn a považoval to za dôležité. O čo viacej to potrebujeme my hriešnici, ale zároveň vďaka Ježišovi, dcéry a synovia Boží, vykúpení Kristom!

Je na nás ako sa rozhodneme žiť. V pokoji alebo v chaose a strachu.

Amen.

Text: Žalm 147 /vybrané verše/

Výzva k oslave Všemohúceho

¹ Haleluja! Chváľte Hospodina! Lebo je dobré spevom oslavovať nášho Boha; lebo chválospev je milý, ľúbezný.  ³ On uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany; ⁴ určuje počet hviezd a všetkým dáva meno. ⁵ Veľký je Pán náš, nesmierny je v sile a Jeho múdrosť nemá hraníc.  ⁷ Spievajte vďaku Hospodinovi, ospevujte na citare nášho Boha, ⁸ ktorý oblakmi zahaľuje nebesá a pripravuje dážď, rásť dáva tráve po vrchoch. ⁹ On dáva pokrm dobytku a mladým krkavcom, čo krákaním žiadajú.  ¹⁵ Posiela na zem svoju reč a Jeho slovo rýchlo beží. ¹⁶ On dáva sneh ako vlnu, rozsýpa inovať ako popol.

KÁZEŇ.

Nadránom okolo štvrtej – piatej, ale aj v podvečer spievajú vtáčiky najkrajšie, resp. sú najpočuteľnejšie, lebo je ticho. Neprekrikuje ich zvuk našich ľudských vymožeností, ani ich nerušíme my ľudia. Len sa ponoríme do toho prirodzeného nádherného zvuku švitorenia a spevu, ktorú im Boh vložil do výbavy, aby takýmto spôsobom medzi sebou komunikovali, ale zároveň potešovali všetkých, ktorí sa započúvajú a vnímajú túto časť krásy Božieho diela. Možno svojim spevom chvália Hospodina.

Milí b. a s., aj my sme dostali dar spevu, niekto viac, iný menej, ale ako hovoril Tranovský, kto spieva, akoby sa dvakrát modlil. Samozrejme tým myslí nábožné piesne, v ktorých nachádzame neraz aj modlitby, a ktoré sú výlevom duše, potešenej alebo skľúčenej. K spevu a ďakovaniu nás v dnešnom slove pozýva aj Žalmista a uvádza, že je dobré takýmto spôsobom chváliť Hospodina. Chválospev je milý a ľúbezný.

Keď sa pozrieme do nášho evanjelického spevníka, tak tam máme dosť piesní rôzneho typu a zamerania. V registri ich máme aj rozdelené podľa období a tém. V starom spevníku, z ktorého zvykneme spievať „na vzkriesenie“, teda skoro ráno počas Veľkonočnej nedele, tam bolo tých piesní omnoho viac a staršia generácia si iste mnohé zapísala hlboko do srdca, lebo ich sprevádzali od mladosti. V tých piesňach je veľká výpovedná hodnota. Rozprávajú nám, čo prežíval veriaci ľud počas mnohých období. Vťahujú nás do života viery a učia nás vnímať život hlbšie a tým pádom aj nachádzať oveľa viacej dôvodov na vďačnosť voči Pánu Bohu. Aj pieseň Nebude trvat falešný svět víc, ktorú spievame na konci roka, patrí medzi vzácne svojimi slovami, ktoré sú aj napomenutím, aj nádejou. Myslím, že v mnohých vidíme aj svoj vlastný život, hoci ich napísal niekto iný a možno pred niekoľkými desiatkami rokov.

Podobne je to aj s dnešným textom, ktorý je starý, veď pochádza z doby kráľa Dávida, teda spred 3000 rokov. A predsa je aktuálny aj pre nás dnes. Cez tento text nám Žalmista pripomína, za čo všetko máme ďakovať a ospevovať Boha, aby sme Mu takto prejavili svoju vďačnosť.

Tých dôvodov je naozaj dosť. V podstate, keď pohliadneme na svoj život, tak ich tam vidíme dennodenne. Od začiatku až do konca. Sú to tie bežné veci nášho každodenného života, ako je pokrm pre živočích aj nás. Keď pozrieme do prírody, je tam všetko, čo potrebujú zvieratá a je tam skoro všetko, čo potrebujeme my. Voda, rastliny, plodiny, ktoré vieme dopestovať, semienka rôznych druhov, liečivé bylinky, väčšina ľudí, ktorá konzumuje mäso teda aj tento druh potravy. A potom sú tu aj materiály, ktoré používame, aby sme si vedeli postaviť domy, či čokoľvek potrebné. Aj z neživej prírody čerpáme tam, kde treba. Aj pod zemou sa nachádzajú zdroje pre náš život, preto aj my musíme len skonštatovať, že veľký je náš Pán, nesmierny v sile a Jeho múdrosť nemá hraníc. Náš svet je stvorený a usporiadaný cieľu primerane a dokonale. To sa týka aj fungovania prírody, kolobehu vody, striedania ročných období, rannej rosy, inovate či snehu, obnovy prírody po rôznych katastrofách, regenerácie toho, čo my ľudia často ničíme. Ako napísal Žalmista, tak toto sa týka aj vesmíru, priestoru, ktorý je pre nás ešte v mnohom nespoznaný.

Milí b. a s., niekedy nám možno napadne myšlienka „Kto som?“, keď vidíme to všetko okolo seba. Kto som v Božích očiach, ako ma Boh vníma a vôbec – pozná ma? Ak Boh určuje počet hviezd, všetkým dáva meno, prečo by mal zabudnúť na korunu svojho tvorstva? Áno. Boh o každom jednom z nás vie. Pozná nás osobne a ako povedal Pán Ježiš, aj vlasy na hlave nám spočítal. Božia múdrosť sa teda týka nielen prírody, fungovania sveta, ale aj nás osobne. Pán Boh vie, čo potrebujeme, ako sme utvorení, ako funguje náš organizmus, ale aj naša duša, náš vnútorný svet. A aby sme to aj my vedeli, aby sme sa našli vo víre života a vedeli, kde je naše miesto, kto sme, kam patríme a kde je cieľ nášho života, urobil Pán Boh poslednú vec – poslal na zem svoje slovo.

Pán Boh aj po tom, ako ho prví ľudia neposlúchli, čím stratili pre ľudstvo výsadu byť s Bohom tvárou v tvár, Boh komunikuje. Prehovára k človeku, dáva sa mu poznať, chce s ním diskutovať, chce mu poskytnúť návod na život, aby sa človek nestratil úplne. Biblia nás poskytuje prehľad o tom, akým všelijakým spôsobom Boh prehováral k ľuďom a snažil sa ich viesť po dobrých cestách. Aj za to môžeme ďakovať. Máme Božie slovo, ktoré nám otvára obzor o tom, čo všetko Boh doposiaľ urobil, aby sa človek raz mohol vrátiť k Nemu.

No vrcholným prejavom Božej dobroty a lásky je príchod Pána Ježiša. Božie slovo sa stalo telom, jedným z nás. Tým sa k nám Pán Boh priblížil ešte viac, vlastne najviac ako sa dalo. A v Ježišovi Kristovi máme všetko. Záchranu a spasenie pre večnosť, pomoc tu v živote, nádej, radosť, potešenie, úľavu, povzbudenie, pokoj, istotu, zmysel atď.

Milí b. a s., myslím, že tých dôvodov na našu vďačnosť je naozaj dosť. Preto môžeme s radosťou v srdci aj dnes spievať piesne oslavy, ďakovať takýmto spôsobom za všetko, čo pre nás náš Pán robí. Môžeme ďakovať aj za tie ťažké chvíle v živote, kedy prežívame niečo náročné, pretože bez nich by sme nikdy nevideli a nevnímali to dobré tak, ako to môžeme. A práve v tých ťažkých chvíľach si najviac uvedomujeme Božiu dobrotu a lásku, ktorá nás dvíha a Božie milosrdenstvo, ktoré je pri nás. Ako napísal aj Žalmista: „On uzdravuje skrúšených srdcom a uzdravuje ich rany.“ Toto všetko robí skrze lásku Pána Ježiša.

Aj dnes ešte pohliadnime na kríž, ktorý tu máme, aby sme si toto všetko pripomenuli a o to radostnejšie spievali nášmu Bohu na oslavu. Nech je dnešná nedeľa Cantate úprimnou oslavou nášho Pána, veď Jemu je náš chválospev milý a ľúbezný.

Amen.

Modlitba – pieseň číslo 343