Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Modlitba:

Som iba jedno z Tvojich detí. Si Otec náš, navždy trpezlivý,
z lásky zhovievaš, slovom svietiš, len Tvojou dobrotou sme živí.

 Uzdraviť chceš, čo je v nás choré. Odstráňme z domu starý hriechu kvas. Blízkosť neba je na obzore. Raz máme uzrieť Božej tváre jas.

 Dobrú správu po svete nesme: Milosť dal nám! Aj v poslednú chvíľu k Nemu sa v radosti vznesme. Byť verní, Otče, k tomu daj silu.

Text: Filipským 2, 14 – 15

¹⁴ Všetko čiňte bez reptania a bez pochybovania, ¹⁵ aby ste boli bez úhony a úprimní, bezvadné deti Božie uprostred tohto prevráteného a skazeného pokolenia, v ktorom sa javíte ako jasné hviezdy vo vesmíre.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., milí konfirmandi, dnešný sviatok Svätej Trojice je v našom Cirkevnom zbore spojený so slávnosťou konfirmácie. Práve tento školský rok sme sa venovali aj téme v Koho veríme podľa Všeobecnej viery kresťanskej a odpoveď sme počuli pri skúške. Aj náš oltárny obraz nám pripomína, že veríme v Trojjediného Boha – Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa. Pán Boh sa nám vyjavil takýmto spôsobom, aby sme Ho mohli poznať a vidieť Jeho pôsobenie vo svete aj v našom osobnom živote. Ako sme hovorili aj pri viere, že to nie jen nejaké nejasné vedomie o existencii Boha, ale konkrétny vzťah s týmto Bohom, ktorý je možný vďaka Pánovi Ježišovi – cez Neho poznávame, aký je Boh a aj vďaka Duchu Svätému, ktorý v nás buduje vieru, zhromažďuje nás a posväcuje k tomu, aby sme aj žili ako Božie deti.

Tento rok sme sa venovali aj kresťanskej mravouke – etike, v ktorej sme prešli základy a rozprávali sme si o povinnostiach, ktoré máme voči Bohu, druhým a aj sebe. To je ten každodenný život, v ktorom prechádzame rozličnými skúškami, a kedy sa má na našom myslení, slovách a konaní dokázať naša viera a láska. V prvom rade je to v rodinnom kruhu, ale aj v širšom zábere ľudí, s ktorými sa stretávame a dokonca aj v postoji voči prírode a teda celému stvorenstvu.

Na to, aby ktokoľvek z nás, vás konfirmandov, ale aj nás ostatných žil ako Božie dieťa, potrebuje aj určité vedomosti. Tie môžeme nájsť v Božom slove, v Biblii, aby sme vedeli ako žiť. Je to taký návod na život podľa Božej vôle. V Biblii máme rôzne príbehy ľudí, ktorí verili v Boha, a hoci neboli dokonalí, predsa im Pán Boh počítal ich vieru za spravodlivosť. Na ich životoch môžeme vidieť, že kráčať podľa Božej vôle nie je najľahšie, ale stojí to za to. Ďalej tu máme životopis Pána Ježiša, ten najlepší príklad, ako žiť podľa Božej vôle. No a v Novej Zmluve máme aj listy apoštolov, ktorí usmerňovali vtedajšie cirkevné kresťanské spoločenstvá a ich slová sú aktuálne aj pre nás.

Dnes sme počuli časť textu z listu do mesta Filipis, kde žila kresťanská komunita. Tak ako v každom spoločenstve, aj tu sa vyskytli problémy a tie „ľudské“ veci, ktoré neboli dobrým svedectvom pred svetom. Preto im Pavol napísal, aby všetko, čokoľvek budú robiť, robili bez reptania a pochybovania. Toto slovo platí aj pre nás, lebo aj my sa neraz dáme strhnúť k posudzovaniu a reptaniu. Nie vždy sa nám páči všetko aj v cirkvi a máme voči tomu výhrady. Občas to vedie aj k nedorozumeniam, alebo hádkam a možno aj pochybnostiam o tej konkrétnej veci, ktorej sa to týka. Prečo je to ale zlé a škodlivé? Neprinášame tým dobré svetlo pre neveriacich, resp. pre tých, ktorí nie sú v cirkvi. Isteže nemôžeme mať na všetko rovnaký názor, a preto vznikajú polemiky, ale nemali by nás rozdeľovať a vyvolávať v nás nevôľu, či dokonca nenávisť alebo závisť. Cirkev, teda jej členovia by mali prinášať dobré svedectvo lásky a pokoja. Naše vzťahy by mali byť úprimné a nie pokrytecké. Mali by sme byť bez úhony.

Byť bez úhony je zotrvať v stave bez mravného či povahového nedostatku či pochybenia, je to počestnosť, statočnosť. Znamená to teda byť v stave, kedy na nás nikto nemôže nič zlé povedať, lebo sa snažíme žiť správne.

Milí konfirmandi, učili sme sa, aké dôležité je starať o česť a dobré meno. Ako ľahko človek môže stratiť dobré meno, ľudia si ho zaškatuľkujú a je veľmi ťažké presvedčiť ich, že je úplne iný, ako si o ňom myslia. Niekedy nesieme pečať či biľag svojej rodiny, ktorá nejakým spôsobom jednala, ale pritom naše myslenie a konanie môže byť úplne iné. Kresťanstvo je aj o tom pretrhnúť tieto zlé rodinné putá minulosti a kráčať novým smerom, tým smerom, ktorý nám ukazuje Pán Ježiš a po ceste, po ktorej nás vedie Duch Svätý. K tomuto ale musíme povedať svoje „áno“.

Dnes tu stojíte pred oltárom, aby ste vyznali svoju osobnú vieru a vykročili do kresťanskej dospelosti. Nemá to byť však rozlúčka s cirkvou, ako to zvyčajne býva, ale začiatok. Začiatok nového života s Kristom, kedy každý z vás preberie na seba osobnú zodpovednosť za to, ako bude myslieť, rozprávať a konať. Je to záväzok, ktorý je vážny a platí na celý život. Odteraz preberáte na seba zodpovednosť za to, ako vás budú druhí vnímať, aké meno si urobíte a ako sa budete rozhodovať vo veľkých veciach, ale aj v maličkostiach.

Apoštol Pavol napísal, že kresťania majú byť ako jasné hviezdy vo vesmíre. Tento text som vám vybrala pri zápise a počas výučby, ale aj táborov a víkendoviek sme sa aj o tomto rozprávali. Ako sa správať, v čom sa zmeniť, čo zanechať a aké nové dobré návyky si vytvoriť. Verím, že čas zanechal na vás určité stopy a pôsobením Ducha Svätého sa váš život postupne mení.

Dnes tu máme viacej svetla, aby sme si pripomenuli, ako to má byť v našom a vo vašom živote. Máme tu hviezdy, svetielka, aj vaše tablo a zápis v kronike s obrázkom Malého princa. Čo nám to má v tejto chvíli pripomínať?

V noci, keď je všetko naokolo tmavé, môžeme vidieť hviezdy. Sú noci, kedy ich vidíme jasnejšie a niekedy, keď je zamračená obloha ich vôbec nevidíme. Hviezdy sú jasné sféry horúceho žiariaceho plynu, ktorý je držaný vlastnou gravitáciou. Všetky hviezdy pracujú rovnako – spájajú atómy vo svojich jadrách, aby vytvárali teplo a svetlo. Hviezd veľmi veľa, že sa nedajú ani spočítať. A najväčšou je v našej slnečnej sústave slnko.

Je to veľmi pekný obraz o tom, ako to má byť s nami a apoštol o tom hovorí. My kresťania máme byť ako jasné hviezdy uprostred tohto prevráteného a skazeného pokolenia. Ste už dosť veľkí na to, aby ste si uvedomili, že svet,

v ktorom žijeme, je naozaj presiaknutý temnotou. Je v ňom veľa zla, bolesti a utrpenia. Je v ňom mnoho prejavov egoizmu, ktoré zatemňujú scénu nášho života a niekedy si možno povieme, že keby ľudia boli k sebe lepší, milší, žilo by sa nám oveľa lepšie.

Áno, je to tak. A práve preto sme my všetci volaní do služby Svetlu, teda Pánovi Ježišovi. Dnes si budete naberať symbolicky z Jeho svetla. Bez Ježiša nemôžeme nič dobré činiť. Potrebujeme Ho ako zdroj, z ktorého budeme čerpať dobro a lásku, silu ku správnemu konaniu a múdrosť pre život vo viere. Ak nebudete napojení na zdroj, veľmi rýchlo vyhasnete. Vaša snaha sa rýchlo vytratí, lebo nebude mať pevného základu. Sám človek bez Krista nemôže nič. Ani nedokáže žiť tak, aby jasne žiaril ostatným a prinášal im dobro a lásku.

Tak ako pripomenul Pavol filipským kresťanom, aj nás upozorňuje, že máme žiť a žiariť vo svojom živote ako hviezdy, jasne poukazovať svojim konaním, že vieme, v Koho sme uverili. Aj v tom sa prejavuje určitá dospelosť kresťanov, že vedome zápasia o posvätenie, chcú sa páčiť Pánovi a usilujú sa vydávať dobré svedectvo tým, že konajú podľa Božej vôle a nie ako tí, čo Boha nepoznajú.

Cesta za Ježišom nie je ľahká, lebo na Jeho nasledovníkov doráža diabol, pokúša ich, nahovára im kadejaké polopravdy a snaží sa ich zviesť či priamo odviesť od Boha. Ak ste mali pocit, že skúška na konfirmáciu bola ťažká, tak verte, že skúšky života sú omnoho náročnejšie a na ne sa nebudete mať kedy pripraviť. Budú to skúšky viery, vytrvalosti, niekedy aj múdrosti a hlavne lásky k Bohu. Mnoho z toho, čo sme sa naučili, časom zabudnete. Ale vždy keď sa večer pozriete na hviezdy, pripomínajte si, že aj vy tu máte svoju úlohu, do ktorej vás povolal Pán Boh, aby ste Ho nasledovali a boli dobrým príkladom pre ostatných. A teda boli v spojení so Zdrojom svetla – Pánom Ježišom. Iba tak ponesiete Svetlo – Krista všade tam, kde je potrebné, kde ľudia potrebujú počuť o tom, že majú Záchrancu a Spasiteľa.

Nech vám pomáha Trojjediný Boh, Otec, Syn i Duch Svätý, aby ste zotrvali na ceste za Ním a svojim životom žiarili ako jasné hviezdy vo vesmíre.                 Amen

Text: 2.Korintským 13,13

Milosť Pána Ježiša Krista, láska Božia a spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými! Amen.

KÁZEŇ.

Dnes sme sa tu zišli, aby sme spoločne oslavovali nášho Pána, chválili Jeho sväté meno ako kresťania z dvoch cirkví – evanjelickej a katolíckej. Tento rok je naše stretnutie o to vzácnejšie, že si pripomíname 1700.výročie prvého ekumenického koncilu kresťanov, ktorý sa konal v Nicei neďaleko Carihradu v roku 325 po Kristovi. Toto výročie ponúka jedinečnú príležitosť na zamyslenie a slávenie našej spoločnej kresťanskej viery, vyjadrenej v Nicejskom vyznaní. Táto viera je dodnes živá a plodná.

Cisár Konštantín zvolal koncil, na ktorom sa zišlo 318 otcov, väčšinou z Východu. Cirkev sa v tých časoch vymanila spod prenasledovania, ale prišli ďalšie skúšky – aké ťažké je vyznávať tú istú vieru v rôznych kultúrnych a politických kontextoch tej doby. Podarilo sa im však zhodnúť sa na texte vyznania a tým boli postavené základy, na ktorých sa mohli ďalej budovať miestne spoločenstvá. Časom medzi kresťanmi vznikali nezhody, ktoré prerástli do dišpút a mnohé rozdelili vtedajšiu cirkev. Vyznanie viery pozostávalo z troch častí, z ktorej každá bola venovaná jednej z osôb Trojice, ale potom nasledoval záver, v ktorom sa zvyčajne odsudzovali výroky považované za heretické. Tento text bol revidovaný a rozšírený na koncile, kde boli tieto odsúdenia odstránené. My to už poznáme pod názvom Nicejsko-carihradské vyznanie viery.

Sme vďační za všetko, čo sa udialo a v dnešnú nedeľu chceme premýšľať nad Trojjedinosťou Božou. Počuli sme apoštolské požehnanie, ktoré je zároveň textom kázne. Okrem toho, že je tento text požehnaním, ktorým vás my farári vysielame na cestu do ďalšieho týždňa, je to aj pripomenutie si toho, že veríme v Svätú Trojicu alebo v Trojjediného Pána Boha. Každú nedeľu teda prajeme všetkým nám, aby nás práve tento Boh sprevádzal životom, požehnával a pôsobil pri nás. O čo teda žiadame?

Nech je s nami Božia láska, milosť Pána Ježiša a spoločenstvo Ducha Svätého.

Čo je Božia láska? V jednej mládežníckej piesni sa spieva: Božia láska je ako slnko, všade svieti a hreje jej lúč. Nikto nemôže zničiť Božiu lásku – veky pretrvá. Slnko je potrebné pre náš život, bez neho by sme tu nemohli byť. Stačí, čo vidíme v prírode, keď sa niekam nedostane slnko, tak tam rastlinky krpatejú, nemajú dobrú farbu, neprinášajú potrebnú úrodu. No tam, kde je slnko, tam niekedy aj ničí, spaľuje svojou žiarou. A taká je presne Božia láska. Na jednej strane prepotrebná k nášmu rastu, životu vo viere, k našej ochrane a požehnaniu. Na druhej strane láska, ktorá ničí to zlé v nás, náš hriech. Tam, kde chýba, vidíme určitý hendikep, nenaplnenie tým správnym obsahom ľudského srdca a to všetko sa odráža na správaní ľudí, na ich vzťahoch. A možno to nie vždy vedia alebo aj chcú pomenovať, ale sami cítia vo svojom vnútri akúsi prázdnotu, ktorú matéria, ani iní ľudia nedokážu naplniť.

Napriek tomu, že v dnešných časoch mnohí Božiu lásku odmietajú, predsa tu je a tých, čo ju vnímajú a prijímajú, je ako teplý lúč slnka.

Milí b. a s., Božia láska sa najviac prejavila a ukázala v príchode Božieho Syna, Pána Ježiša Krista do nášho sveta. Boh miloval stvorený svet natoľko, že bol ochotný obetovať to najcennejšie, čo mal. Láska je taká. Je ochotná niekedy ísť až za hranicu pochopenia. A tento svet to potreboval a potrebuje, lebo inak by zahynul vo svojich hriechoch. Preto Božia láska niekedy vyznieva ako niečo negatívne, ale je to v podstate láska, ktorá nás zachraňuje. Tak ako keď milujeme svoje deti a nechceme im niečo dovoliť, nie je to pre nič iné, len pre lásku k nim. Božia láska je teda stelesnená v Ježišovi Kristovi a ako to povedal ešte staručký Simeon v chráme v Jeruzaleme, kde priniesli rodičia obrezať Ježiša, jedným bude na pád a druhým na povstanie. Čiže prijatý Ježiš je človeku na záchranu a neprijatý – hoci poslaný z lásky – na odsúdenie.

Milí b. a s., Božia láska v Ježišovi Kristovi je zároveň milosťou, pretože za naše hriechy by sme si my všetci, teda celý svet, zaslúžili smrť. Tak ako je napísané, že odplata za hriech je smrť. Ale táto veta má aj druhú časť: ale odmenou Božej milosti je večný život. Preto môžeme ďakovať za to, že Boh nás miloval a miluje, dal nám svojho Syna, a teda sa nad nami zmiloval. Ak nás Božia láska požehnáva a ochraňuje, tak milosť Ježiša Krista prináša svetlo a odpustenie. A ten, kto toto prijíma, je na ceste vyslobodenia.

My však vieme, že zotrvať na dobrej ceste nie je jednoduché. To vedel aj Pán Ježiš, a preto keď odchádzal k Otcovi do neba, poslal svojim Pomocníka, Radcu, Ducha Svätého. On je Ten, ktorý pôsobí v cirkvi od počiatku dodnes. On zhromažďuje veriacich, vedie ich životom, udeľuje dary, pomáha nám veriť a dáva odvahu a silu zotrvať vo viere až do konca. Jedným slovom je s nami v určitom spoločenstve. Opäť je však na nás, či Ho prijmeme alebo odignorujeme.

Pochopiť Svätú Trojicu ľudským rozumom nie je možné, pretože žijeme v určitom rozpätí chápania a vnímania, ktoré momentálne nie je možné prekročiť. Stojí však za to vnímať pôsobenie Svätého trojjediného Boha v našom živote a vo svete. Stojí za to pripomínať si, Koho v Ňom máme, čo pre nás urobil a robí a to činíme aj vtedy, keď odriekame Krédo, v ktorejkoľvek jeho podobe.

Apoštol Pavol riešil v Korintskom cirkevnom zbore vleklý problém. Možno preto tam písal toľko listov, aby im pomohol a zrejme sa to naozaj ťahalo dlhý čas. No vidíme, že napriek všetkému praje Korintským to najlepšie zo všetkého. Nie pevné zdravie a šťastie, nie materiálny blahobyt, nie prosperitu v osobnom i pracovnom živote, ale to, čo sme počuli: Božiu lásku, milosť Pána Ježiša a spoločenstvo, čiže prítomnosť Ducha Svätého. Ja verím, že toto prianie sa vzťahuje na všetkých, ktorí Božie slovo počúvajú alebo čítajú v oboch našich cirkvách a troch našich Cirkevných zboroch. Preto je prianím aj pre nás dnes, aby sme dokázali viac vnímať Božiu lásku, vidieť ju tam, kde je v našom živote. Pochopiť, že najväčším darom je milosť, že môžeme mať odpustené všetky hriechy, a tak pre zásluhy Ježiša Krista vojsť raz do nebies čistí a bez úhony ako Božie deti. A ďakovať za to, že nie sme v tomto živote sami, ale je tu s nami náš Pán skrze svojho Ducha. Prosme Ho aj dnes, aby nás viedol cestami života, dával nám to, čo potrebujeme, aby sme raz mohli dosiahnuť cieľ a spočinúť v Božom náručí ako milované deti.

Amen.   

Text:   Ján 4, 19 – 26

Žena mu povedala: Vidím, Pane, že si prorok. Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha. Odpovedal jej Ježiš: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca. „Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov.“  „Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať.“ Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde. „

KÁZEŇ.

Keď sme mali naposledy biblickú hodinu, pozerali sme príbeh o stretnutí Pána Ježiša so ženou Samaritánkou pri Jákobovej studni. Ako sme to aj videli v príbehu, nebolo to len také obyčajné stretnutie, na ktoré každý rýchlo zabudne. Určite zanechalo hlboké stopy v srdci ženy, ktorej život sa od tej chvíle veľmi zmenil, ale zanecháva stopy aj v srdciach tých, ktorí tento príbeh počujú alebo vidia. Len pre zaujímavosť, tento príbeh bol inšpiráciou k namaľovaniu niekoľkých oltárnych obrazov v našich evanjelických kostoloch, hneď v našom senioráte v Liptovskom Ondreji.

Čo je na tomto príbehu také zaujímavé, čo vie ostať zapísané v srdci človeka? Možno pre každého z nás niečo iné, čo sa nás bytostne dotýka, čo nám niečo konkrétne hovorí do života alebo čo nás trafí priamo do stredu nášho problému, našej vnútornej bolesti či trápenia.

Žena Samaritánka, ktorá nemá uvedené meno, ale je zaradená do dá sa povedať určitej náboženskej skupiny, každý deň chodí po vodu ku Jákobovej studni. Nechodí však v hlúčiku žien, v tom čase, kedy aj ostatné, ale počas obedňajšej páľavy. Má na to svoj dôvod. Je nevítaná. Jej život nie je celkom taký, ako by sa od ženy očakávalo, pretože ako jej pri stretnutí povedal Ježiš, má už šiesteho muža a v podstate to ani nie je jej muž, len priateľ. Vtedajšia spoločnosť neakceptovala takéto ženy, pretože nežili mravne. Dnes sa takéto veci až tak neriešia a zdá sa, že naša spoločnosť dokáže akceptovať ešte horšie veci a to aj od tých, ktorí sú na vysokých postoch. Či sa to akceptuje alebo nie, pravdou ostáva, že ten samotný človek asi má svoj nevyriešený nezvládnutý vnútorný problém, a aj preto nedokáže vytvárať trvalé vzťahy a pod. Trpí, a trpia s ním aj tí ostatní.

V nami pozeranom príbehu Ježiš cielene prechádzal s učeníkmi cez Samáriu, hoci vedel, akú nenávisť majú v srdci voči nim Židia a aj naopak. V Biblii je uvedené len to, že musel tadiaľ ísť. Pre ženu prichádzajúcu osamotene k studni to však bola príležitosť. Určite to nečakala, že by sa jej niekto prihovoril. Určite nie muž a už vôbec nie Žid. Ale dala sa s ním do rozhovoru, dala sa Mu napiť ako ju žiadal a popri tom sa stalo niečo zvláštne. Tá žena vyznala, že Ježiš je prorok, lebo jej povedal ako žila, hoci nebol odtiaľ, nepoznal ju, nemal skade vedieť, čo je zač. Aby však odviedla pozornosť od svojho nie veľmi úctyhodného života, zaviedla tému na teologickú otázku. Miesto vzývania Boha. Bola to nekonečná otázka, na ktorú nikto nevedel dať uspokojivú odpoveď, lebo každý sa držal tej svojej pravdy.

Židia vzývali Boha v chráme v Jeruzaleme, tak ako to bolo za čias kráľa Šalamúna. Samaritáni zase na vrchu Gerazim. Aj Židia, aj Smaritáni boli presvedčení o tom, že ich vzývanie Boha je to správne.

Vo všeobecnosti to takto robíme, že keď ide o niečo boľavé v našom živote, radšej zmeníme tému, aby sa v našom trápení nikto nevŕtal a nezväčšoval to, čo je aj tak dosť veľké.

Milí b. a s., Pán Ježiš vedel, s kým sa rozpráva, veď On pozná všetkých nás, naše problémy a ťažkosti. Ale prišiel aj preto, aby nám pomohol vyriešiť to, čo sami nedokážeme, v čom nám ani druhí nevedia pomôcť. Preto zodpovedal aj ženinu otázku, ale aj sa vrátil k jej vnútornej bolesti. O tom si môže každý z nás prečítať v Evanjeliu Jána v 4. kapitole.

Dnes sa však predsa len chceme venovať tej teologickej otázke o tom, kde treba vzývať Boha. Na uctievanie Pána Boha máme svoje kostoly. Tam, kde nie sú, nachádzajú sa modlitebne alebo iné priestory, ktoré sú upravené na to, aby sa tam mohli konať služby Božie. A niekedy sa podobáme na Židov a Samaritánov, keď tvrdíme, že správne je to len to konkrétne miesto, ktoré máme a iné sú nevhodné. A máme na to samozrejme aj svoje dôvody.

Pán Ježiš tu však prichádza s iným názorom. Nie je dôležité miesto. Dôležitý je postoj srdca a ducha. Dôležité je to, či sa nám uctievanie Boha nestalo len tradíciou či vyplnením času zo zvyku, alebo či dokážeme Boha vzývať v duchu a v pravde. Či je počas služieb Božích prítomný náš duch, či dokážeme zachytiť srdcom – nie len ušami – to posolstvo, ktoré prichádza od Boha, aby premieňalo naše životy.

Žena Samaritánka pri rozhovore s Ježišom veľa pochopila a prijala. Isto ani nečakala takýto zvrat vo svojom živote, že stretne toho, ktorého dlhé roky ona aj jej národ očakával – Mesiáša. Keď Ho spoznala, nenechala si to pre seba, ale hneď bežala do mesta a všetkým rozprávala, že prišiel Mesiáš. Nebolo jej treba žiadnych zázrakov, stačilo Božie slovo.

Z toho, čo malo byť jej plášťom, aby ukryla svoju hriešnosť pred cudzím človekom a necítila sa nepríjemne – teologická otázka o správnom mieste na uctievanie Boha – sa stal plášť ospravedlnenia a očistenia.

Presne tak to môže byť aj pri nás, keď počúvame Božie slovo. Ono sa nám môže a aj má stať záchranným kolesom, skrze ktoré nás Pán Boh vytiahne von z oceánu našich previnení a hriechov, v ktorých sa neraz topíme. A pritom spoznáme, že nezáleží na tom vonkajšom, ale na vnútri, na tom, čo máme v srdci, aký je náš duch a aká je naša duša.

Myslím si, že v živote sa nám občas dejú také zvláštne a nečakané veci, ktoré nás majú posunúť dopredu. Majú nám pomôcť, aby sme sa neumárali vo svojich trápeniach, ale zároveň aj, aby sme dovolili pravde, aby nás zachránila. A tou pravdou je Pán Ježiš. On sa s nami stretáva na ceste nášho života. Niekedy je to v takých chvíľach, kedy sme sami, kedy by sme to vôbec nečakali a možno aj vtedy, keď máme pocit samoty a neprijatia ostatnými. Je dobré a užitočné rozpoznať takéto chvíle a dovoliť, aby mohol premeniť náš život. Možno potom aj my pochopíme, že s Ním môžeme hovoriť 9kdekoľvek, kedykoľvek, o čomkoľvek, len aby sme mali k tomu otvorené srdce.

Milí b. a s., dnešný 2. sviatok svätodušný nás pozýva, aby sme prijali Toho, ktorého nám Pán Ježiš zasľúbil, Ducha Svätého, ktorý nás chce viesť cestou života viery, chce nám ukazovať pravdu a učiť nás, čo chce náš Pán, akých ctiteľov chce mať Boh. Nech sa aj pri nás dokáže Jeho moc.

Amen.