Text: Ján 6, 47 – 51
Veru, veru, hovorím vám: Kto verí vo mňa, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli mannu na púšti a umreli. To je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby ten, čo bude jesť z neho, neumrel. Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky a chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta. Amen.
KÁZEŇ.
Každoročne je v našom cirkevnom zbore druhá nedeľa po Pamiatke posvätenia chrámu venovaná Poďakovaniu za úrody zeme. Hoci tento rok bolo ešte v máji pomerne chladno a niektoré práce v záhrade sme odkladali na vhodný čas a v lete tiež nebolo toľko tepla ako sme očakávali, predsa dnes vidíme v chráme Božom vystavenú hojnú úrodu. Je tu naukladaná zelenina, ovocie, rôzne iné plodiny, ktoré dokážeme dopestovať, ale aj tie, ktoré zbierame vo voľnej prírode. V tom všetkom vidíme požehnanie od Pána Boha, ktorý nám aj takýmto spôsobom prejavuje svoju lásku a starostlivosť. Opäť si môžeme pripomenúť, že to, čo máme v prírode k dispozícii, stvoril pre nás, aby sme mohli fyzicky prežiť na tejto zemi. Keď ideme do prírody, uvedomíme si jedno:
K: Príroda je obraz, ktorý vytvoril sám Boh. Je prestúpená Jeho Duchom a je Jeho živým dielom. Keď sme v prírode, pohybujeme sa priamo v Božom ateliéri. Všetko, čo vidíme okolo seba, sú produkty a výtvory, ktoré vzišli z Jeho rúk. Môžeme sa ich dotýkať, pohladiť, ovoňať, ochutnať a preskúmať.
Milí b. a s., keď sme v kontakte s prírodou, keď napĺňame úlohu, ktorú človek dostal od Pána Boha už v rajskej záhrade – aby obrábal zem a strážil ju – tak to nás privádza k Tvorcovi, Autorovi nášho sveta, k Bohu. Lebo príroda je Božie dielo, ktoré hovorí o Ňom a Jeho láske k nám. Tvorstvo je prvým rozprávaním o veľkosti, moci a vznešenosti Božej, tak ako aj v Biblii máme hneď na začiatku príbeh o stvorení sveta.
Príroda je ako kniha, ktorá sa otvára všetkým rovnako, ale je na nás ako ju čítame, ako vnímame tú krásu, dômyselnosť a cieľuprimeranosť, ktorá je viditeľná okolo nás. V Božom diele sme zahrnutí aj my sami. Človek ako koruna tvorstva. A čo je úplne úžasné, naša jedinečnosť je v tom, že sa môžeme s našim Bohom stretnúť a mať s Ním vzťah.
Akokoľvek sme vďační za všetko, čo máme a čím sa živíme, náš život by nemal byť len o jedení a pití, o starostlivosti o naše telo a tento pozemský život. Isteže aj to je dôležité a je to jedna z našich úloh. Veď sme aj v prečítanom evanjeliu počuli, že Pán Ježiš nasýtil 5000 ľudí zázračným spôsobom. Záležalo Mu na tom, aby nehladovali a bolo Mu ich ľúto, preto aj takýmto spôsobom prejavil svoju lásku a moc. Keď bol na púšti a satan Ho pokúšal, aby premenil kamene na chleby a nasýtil sa, vtedy svoju moc nepoužil, lebo by poslúchol Božieho nepriateľa. Teraz však prejav Jeho moci bol na mieste.
V Biblii nachádzame viaceré príbehy o Božej starostlivosti. Trebárs prorok Eliáš býval pri potoku Kerít, Boh mu dával chlieb a mäso skrze krkavce, ktoré mu ho prinášali každý deň. Keď bolo už tri roky sucho, potok vyschol, Boh poslal Eliáša do Sarepty ku vdove, ktorá už mala posledné jedlo pre seba a svojho syna. Tam zázračne na Boží pokyn neubúdalo múky ani oleja v jej domácnosti, aby mohli prežiť ťažké časy.
Veľmi známym príkladom je putovanie Izraelcov z Egypta. Aj vtedy sa o nich Boh postaral. V 2.knihe Mojžišovej čítame:
K: Večer prileteli prepelice a pokryli tábor a ráno ležala vrstva rosy okolo tábora. Keď rosa uschla, hľa, na púšti ostalo čosi na zemi, drobné, zrnité, drobné ako inovať. Keď to Izraelci videli, hovorili jeden druhému: Čo to je? Lebo nevedeli, čo je to; a Mojžiš im povedal: To je chlieb, čo vám Hospodin dal za pokrm. Izraelci to nazvali mannou, ktorá bola biela ako koriander a chutila ako koláč s medom.
Milí b. a s., Božia starostlivosť je ohromujúca, keď si predstavíme, ako všetko musí byť dôsledne zorganizované v prírode, ako to musí fungovať a zapadať do seba, aby nenastala katastrofa. Niekedy nás prekvapujú rozličné nepochopiteľné zákonitosti, aké by sme my ľudia ani nevymysleli. Ale čo je najkrajšie na Božej starostlivosti je to, že myslí aj na našu dušu a na našu večnosť. Myslí na to, ako nás vrátiť späť k sebe, do svojho kráľovstva, aby sme s Ním mohli prebývať tak, ako to mal v pláne pri stvorení sveta.
Odpoveď na otázku, ako to urobiť, je jednoduchá. Poslal nám svojho Syna, aby nás zachránil. Náš dnešný kázňový text nám to pripomína. Tam vidíme, že rozmer chleba je nielen v telesnom zmysle, ale hlavne duchovnom. Pominuteľný pokrm, ktorý nám Pán Boh dáva, jedlo, ktoré si vieme pripraviť z Božích produktov, nás sýti počas života telesne, ale vždy si ho musíme nanovo pripravovať a raz aj tak príde deň, kedy naše telo zlyhá a skončí svoj čas a toto telesné jedlo nezabráni našej smrti. Tak ako Izraelci jedli mannu na púšti, ale časom pomreli.
Malá vsuvka: dnes už poznáme produkty, ktoré vytvára človek, 3D tlačiarne na potraviny, umelé jedlo, ktoré nemá skoro nič s prírodou a Božím plánom pre nás. Koniec koncov keď si pozrieme informácie na rôznych potravinách, zhrozíme sa, čo obsahujú. Ani mlieko už nie je mliekom, aké poznáme, keď ho máme priamo od kravy alebo kozy. A toto všetko škodí nášmu zdraviu, pretože to nie je v súlade s tým, čo nám dal Boh do prírody a čo je určené pre nás podľa toho, ako sme boli stvorení.
Božia starostlivosť je teda zameraná aj na našu dušu a večnosť. A to je to dôležité, o čo sa máme starať a usilovať. Prijímať nepominuteľný pokrm, ktorý je pre večný život. Chlieb, ktorý zostúpil z neba a je ním Pán Ježiš.
O Ňom nám hovorí evanjelista Ján, keď reprodukuje Ježišove slová:
K: Veru, veru, hovorím vám: Kto verí vo mňa, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli mannu na púšti a umreli. To je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby ten, čo bude jesť z neho, neumrel. Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky a chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta.
Milí b. a s., možno sa aj my, ako farizeji, pýtame: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?“ Nie je to o fyzickom jedení Kristovho tela, ale pod spôsobom posvätenej oblátky a vína. Deje sa to pri Večeri Pánovej, ktorú ustanovil sám Ježiš a prikázal, aby sme takto robili na Jeho pamiatku. Pripomínali si, že On nás zachraňuje pre večnosť a nasycuje nás duchovne pre časnosť. Sýtiť sa týmto chlebom znamená veriť v Neho a žiť podľa Jeho vôle. Veriť o Ňom všetko, čo je napísané v Božom slove a nasledovať Jeho šľapaje. Zároveň dôverovať, že Jeho sľuby sa naplnia, a že život s Ním má zmysel.
Tak ako sme počuli z príbehu O nasýtení 5000-cového zástupu, tak aj tam dostali učeníci pokyn, aby vzali a rozdávali ľuďom jedlo /chlieb a ryby/, aby jedli a boli nasýtení. Pri Večeri Pánovej toto nanovo počujeme: Vezmite a jedzte. Tento chlieb nás však sýti iným spôsobom, duchovne.
A tak aj dnes, keď pozeráme na všetku tú nádheru úrody, plodov našich polí, sadov, lesov a lúk, ďakujme Pánu Bohu nielen za tento pokrm, ktorý nás sýti telesne. Ale ďakujme hlavne za Pána Ježiša Krista, ktorý je chlebom nášho života pre večnosť. On je živý chlieb z neba. A tak ako chlieb je našou každodennou stravou, tak nech sa sýtime aj duchovne každý deň Ním, Jeho slovom a učíme sa žiť podľa Božej vôle. Ak budeme nasýtení duchovne, potom budeme mať správny postoj aj ku všetkému vo svojom živote. Budeme mať správny postoj k ľuďom, k prírode ako Božiemu stvoreniu a nebudeme sa musieť obávať ani toho, čo bude s nami potom, keď prejdeme bránou smrti do večnosti. Svoju pozornosť zamerajme najmä na duchovné nasýtenie, ktoré je pre večnosť.
Amen.