Text: Lukáš 18, 31 – 43
31 Vtedy vzal k sebe dvanástich a hovoril im: Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema, a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci. 32 Lebo vydajú Ho pohanom, budú sa Mu posmievať a potupia Ho, budú pľuvať na Neho 33 a zbičujú Ho i zabijú, ale On na tretí deň vstane z mŕtvych. 34 Oni však nič nerozumeli z toho a bolo im to slovo skryté, ani nechápali, čo hovoril.
35 Keď sa blížil k Jerichu, nejaký slepec sedel pri ceste a žobral. 36 Počujúc, že zástup ide tadiaľ, spytoval sa, čo je to. 37 Oznámili mu, že Ježiš Nazaretský ide tadiaľ. 38 Tu zvolal: Ježiš, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! 39 A tí, čo šli popredku, dohovárali mu, aby zamĺkol. Ale on tým hlasnejšie kričal: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! 40 Nato Ježiš zastal a kázal priviesť ho k sebe. A keď sa priblížil, opýtal sa ho: 41 Čo chceš, aby som ti urobil? Odpovedal Mu: Pane, nech vidím. 42 Riekol mu Ježiš: Viď! Tvoja viera ťa zachránila. 43 A on hneď videl a nasledoval Ho, oslavujúc Boha. A všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., pred sebou máme dve správy, ktoré nám poskytol evanjelista Lukáš, a nad ktorými sa budeme dnes zamýšľať.
V prvej uvádza, že Pán Ježiš už tretí krát hovorí svojim učeníkom o tom, že bude trpieť a zomrie. Ukazuje im tak, že Mesiáš z Božieho pohľadu nie je veľký vojvodca a kráľ podľa svetských meradiel, ktorý príde, aby ovládol tento svet a nastolil svoj poriadok, ako to očakávali. On musí ísť tak, ako to chce Boh a to je cesta utrpenia a potupnej smrti. V popise dokonca presne pomenúva, čo Ho čaká – vydajú Ho pohanom, budú sa Mu posmievať, potupia Ho, budú pľuvať na Neho a zbičujú Ho i zabijú. Celý scenár presne opísaný, ktorý sa má naplniť na ich Učiteľovi. Ježiš ho hovoril na základe Božieho slova zo Žalmov a prorokov /Ž 41, 9; Ž 22, 16 – 18; Izaiáš 53, 4 – 7/. No nielen to. Táto smutná a pre učeníkov určite šokujúca správa nesie v sebe aj krásne posolstvo Víťazstva. Prináša nádej, že hoci to najprv nevyzerá dobre, skončí to dobre pre Neho i všetkých ostatných. Je to správa o Jeho vzkriesení na tretí deň /zo Žalmu 16,10/.
Evanjelista Lukáš zaznamenal, že oni z toho, čo povedal Ježiš o svojej smrti a vzkriesení, nič nerozumeli. To slovo im bolo skryté, nechápali, čo hovoril.
Mnohokrát sa aj my sami podobáme učeníkom. Pán Boh sa nám snaží nejakým spôsobom niečo oznámiť, ukázať nám , čo je pre náš život dôležité a zachraňujúce, ale my tomu nerozumieme. Je to skryté pred našim chápaním a vnímaním napriek tomu, že patríme do okruhu Ježišových učeníkov, počúvame Jeho slová, „chodíme“ s Ním v živote a zažili sme viacero divov, ktoré urobil. Videli sme, počuli sme, zažili sme, a predsa nechápeme. To je obraz o našej vnútornej duchovnej slepote.
Toto videl Ježiš aj pri učeníkoch a vedel, že musí prísť naplnenie všetkého, aby to pochopili.
Paradoxne však pri vstupe do Jericha zažili opak. Stretli človeka, ktorý bol síce telesne slepý, ale duchovný zrak mal v poriadku.
Hovorí sa, že keď má človek poškodený nejaký zmysel, napríklad zrak, tak lepšie počuje a lepšie mu funguje hmat, aby mohol prežiť. Nevieme ako to bolo so slepcom, ktorý sedel pri ceste a žobral. Ale jedno je isté, že bol veľmi vnímavý na vonkajšie podnety. Sluch mu slúžil dobre a aj myseľ. Okrem toho môžeme s istotou povedať, že veril v Boha a dúfal v Neho. Vedel si pospájať veci a dobre počúval, keď druhí hovorili. Nebol to len taký žobrák, ktorý by chcel druhých využívať, ale túžil žiť normálny život. Pracovať, postarať sa o seba vlastnými rukami. Nežiť na úkor iných, hoci doteraz mu neostávalo iné, ako žobrať. Mal odvahu a nebál sa vykročiť zo svojho vlastného tieňa, nedával zelenú svojmu trápeniu a nepoddával sa sebaľútosti. Žil v nádeji.
V texte sme to nepočuli o ňom, ale vidíme to z jeho reakcie na to, keď sa k mestu blížil zástup ľudí. Žobrák nesedel apaticky na zemi, ale zaujímal sa o to, čo sa deje okolo neho. Keď mu povedali, že ide tadiaľ Ježiš Nazaretský, hneď zareagoval. Začal kričať, aby sa nad ním zmiloval.
Jeho snaha dosiahnuť svoje pobúrila ostatných, ktorí sa ho snažili utíšiť. Čím viac ho tíšili, tým hlasnejšie kričal. Keďže Ježiša oslovil menom: „Ježiš, syn Dávidov“, vedel o prisľúbenom Mesiášovi. V ten deň dostal príležitosť stretnúť sa s Ježišom a musel ju využiť. A Ježiš? Dal si ho zavolať a opýtal sa ho, čo od Neho chce. Chcel vidieť. Pretože vierou videl, hoci bol telesne slepý, Ježiš ho uzdravil. A tak začal vidieť aj telesne. Lukáš zaznamenal, že potom Ho nasledoval oslavujúc Boha. Stal sa teda Ježišovým učeníkom nad rámec Dvanástich, teda sa pridal k tým, ktorí išli ďalej s Ním.
Milí b. a s., toto zázračné uzdravenie nám poukazuje na viaceré skutočnosti.
Slepý žobrák je obrazom človeka bez Boha, ktorý je vnútorne chudobný. Je slepý pre všetko, čo sa Boha týka. Aby sa v jeho živote toto zmenilo, musí sa stretnúť s Ježišom. Musí využiť tú príležitosť, ktorá sa mu naskytne a musí túži po uzdravení. Vnútorná duchovná slepota však často vedie ľudí k tomu, že iba sedia na ceste svojho života a berú si z neho to najnutnejšie, iba to vonkajšie, ale zabúdajú na to, že pokiaľ ich duša nebude nasýtená, nebudú nikdy spokojní a stále budú iba hľadať.
Neraz počujeme ľudí hovoriť o tom, že teraz nemajú čas na stretnutie s Ježišom. Vždy príde do ich života niečo, čo ich zamestná, vyplní ich čas, odoberie im energiu, zaplní ich mysle. Hovoria si, že potom. Potom, keď budú starší, keď im odrastú deti, keď nebudú chodiť do práce, keď budú mať čas. A čo ak to nebude? Čo ak premeškajú svoje príležitosti, a potom bude neskoro? Nikto z nás nevie, dokedy tu budeme. Ani osobne, ani celkovo.
Pán Ježiš šiel cez Jericho len teraz, inokedy nie. Slepý žobrák spoznal čas svojho navštívenia, a preto bol zachránený. Nielen v časnosti, kedy konečne mohol fungovať ako ostatní a nikomu nebol na príťaž, ale aj pre večnosť, pretože začal nasledovať Ježiša a oslavoval Boha.
A hlavne tá večnosť je dôležitá. Tá je našim cieľom, ktorý máme dosiahnuť, a ktorý nám Pán Boh zasľúbil. Ale k tomu potrebujeme mať v priadku ten náš vnútorný duchovný zrak a musíme vedieť, koho máme v Ježišovi z Nazareta. Je dôležité, aby sme rozumeli tomu, čo nám skrze Božie slovo Pán Ježiš hovorí a chápali Božie posolstvá pre svoj život. Nielen všeobecne, že je tu niečo pre cirkev, čo máme v Biblii, ale brali to osobne ako smernicu pre svoj život. A ako sme si hovorili už minule, že viera je z počúvania, nezanedbávali Božie slovo, ale ním sýtili svoj život.
Slepý žobrák je aj obrazom toho, že v trápeniach svojho života, vo chvíľach, kedy nám nevie nikto z ľudí pomôcť, dokonca nás ešte odhovárajú od toho, aby sme hľadali pomoc u Boha, máme sa vzoprieť a o to hlasnejšie kričať, dovolávať sa Božej pomoci a záchrany. Nemáme sa apaticky vzdať a žiť v sebaľútosti, ktorá nepomôže k ničomu a ešte bude ťažobou aj pre našich blízkych.
Milí b. a s., dnešná predpôstna nedeľa nám pripomína, že Pán Boh nás veľmi miluje. On chce, aby sme rozumeli tomu, cez čo musíme aj my sami prejsť, tak ako prešiel náš Pán a raz dosiahli víťazstvo v Jeho kráľovstve. No hlavne, aby sme v Ňom videli pravého Mesiáša a Spasiteľa sveta i seba samých a nepremeškali ani jednu príležitosť, keď sa môžeme s Ním stretnúť v modlitbe, pri počúvaní slova Božieho, alebo aj vtedy, keď koná v našom živote predivné veci.
Amen.
Modlitba.
Slovami mládežníckej piesne:
Otvor mi oči, Duch Svätý, otvor mi oči môj Pán. Vidieť Ťa túžim, vidieť Ťa túžim. Chcem vidieť Teba vo mne rásť a žiariť svetlom Tvojej slávy, vylej svoju lásku a moc, spievam svätý, svätý, svätý.