Text: 1. Petra 2, 20 – 25
Ale čože je to za sláva, keď vás pohlavkujú, lebo hrešíte? Keď však dobre robíte a predsa vytrváte v utrpení, to je milé Bohu, lebo na to ste boli povolaní; pretože Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali Jeho šľapaje. On nikdy hriechu neučinil, ani lesti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi; na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti; Jeho krvavé rany vás uzdravili. Boli ste ako blúdiace ovce, ale teraz navrátení ste Pastierovi a Biskupovi vašich duší!
KÁZEŇ
Ako sa má na našom každodennom živote odraziť Veľká noc a jej udalosti? Stačilo by nám povedať nasledovaním Pána Ježiša. Ale čo to vlastne znamená? Ako Ho máme nasledovať, aby sme naozaj a skutočne vkladali svoje nohy do Jeho šľapají?
Jedným z podporných textov k tejto téme je aj ten dnešný, v ktorom nás apoštol Peter usmerňuje k správnemu nasledovaniu Krista.
Peter bol jedným z učeníkov Pána Ježiša. Tak ako aj ostatní, aj on potreboval premeniť svoje ja, aby mohol byť apoštolom, zvestovateľom evanjelia a verným nasledovníkom svojho Majstra a Učiteľa práve tým každodenným životom. Jeho povaha, v ktorej bolo veľa prchkosti a unáhlenosti, potrebovala poopraviť a usmerniť. Doslova skrotiť. Peter mal v sebe dostatok horlivosti, ale neraz nepremyslene vyhŕkol zo seba to, čo potom ľutoval. Alebo na druhej strane dal sa ovládnuť strachom a dokázal svojho Pána aj zaprieť, lebo sa bál o svoj život. Z jeho života vieme asi najviac v porovnaní s ostatnými učeníkmi. Jednak preto, že bol najbližším Ježišovi a bol aj akýmsi hovorcom skupiny Dvanástich. A keby sme mali pred sebou zoznam toho, ako sa správal, čo robil, kým v ňom pulzoval starý človek, Šimon, videli by sme ten rozdiel jeho života po tom, ako bol Ježišom premenený na Petra, teda skalu, pilier, na ktorom Pán Ježiš začal budovať svoju cirkev. Preto práve Peter mohol veľmi trefne a autenticky usmerňovať ďalších kresťanov, lebo to sám zažil. Ak by sme si mysleli, že už bol dokonalý, tak to nie. Nikto z nás nedosiahne dokonalosť na tejto zemi, ale máme sa o ňu usilovať. Každému z nás sa stane, že sa potkne, alebo aj padne, urobí to, čo je zlé a nesprávne z Božieho pohľadu. Tak ako keď chceme ísť po stopách toho, kto kráča pred nami, nikdy nevložíme svoju nohu presne do jeho šľapaje, ale sa odchýlime a možno niekedy stúpime aj úplne vedľa. Dôležité v našom živote však je ísť tým istým smerom ako náš Pán a snažiť sa kráčať čo najvernejšie za Kristom.
Aby sme vedeli ako, potrebujeme dobre poznať Jeho cestu. Potrebujeme si to neustále pripomínať, aby sme na to nezabudli.
Milí b. a s., v našom konkrétnom texte z listu Petra si dnes chceme pripomenúť utrpenie. V našom kostole v Istebnom máme aj obraz trpiacej cirkvi. Je znázornená ako žena, ktorá nesie kríž, udierajú do nej blesky a ohrozuje ju drak, ktorý na ňu chŕli oheň. Pod týmto obrazom je napísané: „Skrze mnohé súženia vchádzame do Božieho kráľovstva.“
Dnešná nedeľa nám poukazuje na Pána Ježiša ako dobrého Pastiera. Ako sme počuli aj v evanjeliu, tento Pastier bol ochotný obetovať svoj život za svoje ovečky, za svojich, za všetkých, ktorí budú veriť v Neho. Hriechu neučinil a predsa prešiel utrpením.
Hoci je to paradox, utrpenie je súčasťou Božieho plánu, lebo cezeň bola vykonaná aj naša záchrana. A tak aj my máme počítať s tým, že budeme ako veriaci trpieť. Len si treba dať pozor a nezamieňať si utrpenie spôsobené našou nedbalosťou, ľahostajnosťou alebo tvrdohlavosťou s utrpením, ktoré je naozaj pre vieru v Krista. Lebo nie každé utrpenie je utrpením pre Neho. Tak to pripomenul veriacim aj apoštol Peter, keď napísal, že nie je slávou, teda utrpením pre Krista, ak hrešíme a potom trpíme.
Utrpenie pre Krista, to skutočné, ktoré vychádza z toho, že sme veriaci v Neho, je prirodzenou súčasťou života každého kresťana. Ako aj Peter napísal, že na to sme boli povolaní. Ja by som doplnila, aj na to. Cirkev tu má svoju úlohu a poslanie, to je šíriť Božie slovo – evanjelium, prisluhovať sviatosti a samozrejme robiť rôznorodú misijnú činnosť, ale to všetko ako keby prelínalo utrpenie. Prečo? Prečo by to nemohlo ísť ľahšou a krajšou cestou, v ktorej by sme sa utrpeniu vyhli? Nuž Kristus trpel a dal nám príklad, aby sme nasledovali Jeho šľapaje.
Tak ako bolo pre Neho prirodzené, že nebol v tomto svete prijatý, to isté budeme prežívať my, keď sa budeme snažiť kráčať v Jeho šľapajach. Stretneme sa s odmietnutím, pretože štýl života podľa Božieho slova nie je atraktívny pre ľudí. Je to štýl odriekania, premeny mysle, vzdávania sa niektorých svojich túžob, dokonca vlastného ja, upravenie hodnotového rebríčka v tom zmysle, že Boh je na prvom mieste a ďalšie veci, ktoré ľudia žijú a nechcú sa toho vzdať. V tomto zmysle je teda prirodzené, že budeme znášať utrpenie, lebo tú našu odlišnosť nám dajú ľudia nejakým spôsobom pocítiť. Niekedy to bude možno len niečo slovné, kedy si vypočujeme narážky na našu adresu, alebo posmešky kvôli tomu, že žijeme vo svojej bubline, no môže sa stať, že to utrpenie nám prinesie aj straty priateľov, pozície alebo iných výhod v tomto svete.
Milí b. a s., za Pánom Ježišom ostávali šľapaje, ktoré svedčili o Jeho bezhriešnom charaktere. Peter doslova píše, že On nikdy hriechu neučinil. To si my nevieme ani predstaviť, ale veríme, že Pán Ježiš naozaj konal tak, že z Jeho úst by sme nepočuli žiadne slová rúhania sa, ani klamstvo, ani ľstivosť, ktorá bola tak typická pre farizejov. Nevykrúcal sa a nemenil pravdu podľa toho, ako Mu vyhovovala. Aj preto si neraz vyslúžil zlorečenie. V evanjeliách sa dočítame, že Ho nazvali žráčom a pijanom vína len preto, že sedával s hriešnikmi, ktorých odsudzovala vtedajšia náboženská obec. Pán Ježiš svojim odporcom nezlorečil, ale upozornil ich na to, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. Neodplácal sa im rovnakou mincou, ako na Neho útočili. Dokonca Jeho vlastní z Nazareta sa Mu posmievali, že je to len „syn toho tesára Jozefa“ a nevideli v Ňom nikoho viac. Určite nám je hlboko v mysli zapísaný Jeho výrok na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“, ktorým jasne v tej najťažšej chvíli života dokázal, že je stotožnený so svojou úlohou a aj ju napĺňa. Keď trpel, nehrozil, hoci mohol a keby chcel, na pomoc by Mu prišli voje anjelov.
Milí b. a s., iba dokonalá Láska je ochotná a schopná vziať na seba viny sveta a ani vo chvíli najväčšieho utrpenia neprotestovať, nebrániť sa a neoponovať. A práve to urobil Pán Ježiš. Vyniesol hriechy všetkých nás na kríž, hoci On bol nevinný. A práve tento moment by mal byť pre nás motiváciou, aby sme chceli žiť inak. Aby Jeho obeť nebola daromná pri nás, ale aby náš život odrážal Božiu spravodlivosť. Krv Pán Ježiša tiekla preto, aby sme mohli byť každý deň premieňaní už vo svojej mysli. Premieňaní k Jeho príkladu, a tak potom aby sme nechali pracovať Ducha Božieho na nás a v nás, aby On viedol naše ústa, ruky a nohy po Božích cestách.
Milí b. a s., pre nami sa každý deň otvárajú nové cesty a kráčame nimi. Majme vždy na ohľade, že máme svojho Vodcu, ktorého máme nasledovať. A keď aj prídu na nás rozličné ťažkosti pre vieru, nebojme sa napriek tomu vkladať naše nohy do Jeho šľapají. Tak ako ovečky kráčajú za svojim pastierom. Aj na to sme boli povolaní.
Prví kresťania, ktorým Peter písal, prežívali oveľa horšie utrpenia ako my dnes, pretože boli prenasledovaní. Potrebovali povzbudiť a posilniť vo viere, aby zotrvali na ceste za Kristom. My možno tiež trpíme a ťažko nesieme svoje bremená, ale ako je napísané: „utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá nás čaká. Verným kynie odmena.“
Myslime teda na svojho Pána, učme sa od Neho a nasledujme Jeho príklad. Kto vie, či práve dnes alebo zajtra nebudeme musieť prejsť cez ťažkosť, v ktorej sa ale môžeme osvedčiť ako tí, ktorí poznajú cenu svojho vykúpenia, a preto sú ochotní podobať sa svojmu Pánovi aj v utrpení.
„Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“
Amen