Generálny úvod:
Určite viete o tom, že máme dve Veľké noci. Židovskú a tú našu, kresťanskú. Židovskú Veľkú noc svätia Židia a svätil ju každoročne aj Pán Ježiš. Bola stanovená v 3.Mojžišovej 23, kde je Zákon o sviatkoch. Najprv deň sviatočného odpočinku, potom Pascha ako sviatok Hospodinov, presne určený na konkrétny deň. O Pasche sa dozvedáme oveľa skôr, ešte keď bol vyvolený národ v Egypte, a keď mala nastať 10.rana. Boh skrze Mojžiša vtedy povedal Izraelcom: „Zachovávajte sviatok nekvasených chlebov, lebo práve v ten deň som vyviedol vaše voje z Egyptskej krajiny.“ Takže Židia si dodnes pripomínajú a ďakujú za vyvedenie z otroctva v Egypte.
Druhú Veľkú noc svätíme my kresťania. V tom istom čase ako Židia, len už v inom, novom význame. Vyslobodenie z otroctva, ale od hriechu a smrti. A ako oslavu zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista, ktorý nás vyviedol do Božieho predivného svetla z tmy, v ktorej by sme museli žiť aj zomrieť. Keďže tretí deň od smrti Ježiša na kríži, teda od piatku je nedeľa, mení sa aj sviatok odpočinku zo soboty na nedeľu.
Veľká noc je ďalším dôležitým sviatkom, ktorému by sme mali venovať pozornosť podobne ako Vianociam. Nie navonok, ale vnútorne, duchovne. Na to máme príležitosť najmä počas týchto dní počnúc Zeleným štvrtkom až do zajtra, ale aj potom každú nedeľu si pripomínať, že Pán Ježiš žije a je Víťazom nad smrťou, diablom a hriechom a pozýva nás, aby sme aj my mali podiel na Jeho víťazstve.
Modlitba:
Kto mal už s Tebou skúsenosť, vzdáva česť Tvojmu menu.
Žije svoj život pre večnosť aj pre Zem zasľúbenú.
Darovaný čas vykupuje, skutkom viery Ťa teší.
Ty chrániš ho a povzbudzuješ. Za Tebou svoj beh beží.
S vďakou rozdáva z požehnania, blízkych štedrosťou hostí.
Čím začínajú jeho priania? Vojsť k Tebe do radosti.
Chválospevom Ťa oslávi. Spoznal moc Tvojho mena.
Cesta k životu v Kristovi je draho vykúpená.
Text: Ján 20, 24 – 31
24Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímenom Dvojča, nebol s nimi, keď Ježiš prišiel. 25Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. 26Po ôsmich dňoch zase boli Jeho učeníci dnu; aj Tomáš bol s nimi. A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! 27Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci. 28Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj! 29A Ježiš mu riekol: Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili. 30Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré nie sú napísané v tejto knihe. 31Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac – aby ste mali život v Jeho mene.
KÁZEŇ.
Známy príbeh o neveriacom Tomášovi dal podnet k vzniknutiu prirovnania – si ako neveriaci Tomáš. Si ako ten, kto potrebuje dôkazy, ktorý si chce všetko overiť, vidieť na vlastné oči, dotknúť sa atď. Myslím si, že je veľa podobných ľudí, ktorí – ktovie na základe čoho – jednoducho potrebujú doložiť viditeľný dôkaz ku všetkému, aj niečomu bežnému zo života, aby tomu verili. Tým, ktorí dokážu veriť bez dôkazov to musí poriadne vadiť a môže to byť aj zdrojom vzájomných konfliktov.
V našich životoch sú určite udalosti, ktoré nespochybňujeme, ale veríme im na prvé počutie. Často to býva pri našich vlastných deťoch, ktorým všetko veríme, ale po čase zistíme, že to, čo hovorili, napr. ako ukrivdení, nebola
celkom čistá pravda, resp. nebolo povedané všetko. Tiež ľahko veríme klebetám a radi pridáme ešte štipku korenenia, aby to malo grády. Senzácie nás bavia a radi nimi bavíme druhých. Ťažšie je to už s vážnymi vecami a otázkami. Tým sa nám nechce až tak zaoberať, preto mnohé len tak presúvame do úzadia. Najmä to, čo sa zdá byť neuveriteľné, alebo čo treba len uchopiť vierou a nemáme to podložené tak, ako by sme chceli.
Vezmime si napr. učeníkov. Po piatkovom zdanlivom fiasku ich Majstra a Učiteľa, keď tí, čo si to mohli spoločensky dovoliť, snímali Jeho mŕtve telo a ukladali Ho do hrobu, iste neočakávali to, čo sa stalo na tretí deň. Rovnako boli na tom učeníci. Zamkli sa zo strachu pred Židmi. Verili, že keby ich pochytali, skončili by ako ich Pán.
V evanjeliách máme viaceré správy o tom, kto prvý stretol vzkrieseného Ježiša, ako to bolo pri Ježišovom hrobe a mohlo by nás to aj zmiasť, pretože tieto správy nie sú jednotné. Ale to tak býva, že ľudia niekedy vnesú chaos do udalostí, ktoré sú spojené aj s emóciami. Nevedia presne povedať, čo bolo skôr, nemajú to na kamere. A v jednom evanjeliu sa píše, že keď prišli ženy od hrobu so správou, že Ježiš žije, učeníci im neverili. Mysleli si, že blúznia, že sa pomiatli od žiaľu nad stratou svojho Pána.
V dnešnom texte ich už 10 vidíme po skúsenosti stretnutia so živým Kristom a len jeden, Tomáš, má problém uveriť, že za niekoľko hodín sa takto všetko zmenilo. A že sa stalo to, čo je – dá sa povedať – neuveriteľné.
Po týždni prichádza Tomáš opäť k učeníkom, tým desiatim. Nemáme napísané, či ho opäť presviedčali, alebo sa rozprávali o niečom inom. Ale vtedy sa odrazu pred nimi zjavil Ježiš. Zastal si do prostriedku. Tak, aby na Neho všetci videli. A Tomášovi poskytol možnosť overiť si Jeho bytie. V tej chvíli mu stačil sám Ježiš, aby o Ňom vyznal: „Môj Boh a Pán“. Ježiš ho napomenul, aby nebol neveriaci, ale veriaci. Čiže inými slovami aj dôverujúci, nepochybujúci, nepotrebujúci si všetko overiť.
Milí b. a s., tento príbeh poznáme, ale dnes chcem trochu poukázať na koniec príbehu: Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré nie sú napísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac – aby ste mali život v Jeho mene.
Myslím si, že nielen v dobe, kedy Pán Ježiš kráčal týmto svetom, sa udialo Jeho mysľou, slovom či rukami mnoho znamení a učeníci to videli na vlastné oči, počuli a zažili. Aj potom v prvej kresťanskej cirkvi, neskôr počas prenasledovania kresťanov, v čase prijatia slobody a v stredoveku i novoveku by sa mohli popísať knihy o tom, čo všetko predivné – v dobrom zmysle slova – sa dialo v cirkvi skrze vieru a dôveru ľudí, že Boh je s nimi. A dovolím si tvrdiť, že keby sme my sami začali premýšľať a spomínať na všetko to, čo sme s našim Pánom prežili, ako v našich životoch neraz konal, cez čo všetko nás previedol a v čom všetkom dal potrebnú múdrosť, lásku i silu, tak by toho bolo naozaj veľa.
Pre nás je však podstatné to, čo je napísané v Božom slove. To má byť postačujúce na to, aby sme: verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a veriac – aby sme mali život v Jeho mene.
Máme dosť dôkazov, dosť svedectiev ľudí, ktorí o Ňom hovorili aj za cenu straty života a dodnes sú tu ľudia, ktorí prinášajú evanjelium, posolstvo o Ježišovi ako Spasiteľovi. Niekedy sú však uši druhých zapchaté pre toto svedectvo. Chcú dôkazy, chcú potvrdenie… Možno sú to naši najbližší, ktorým sa ťažko vysvetľuje to, čo sme prežili v srdci, lebo to je osobná skúsenosť s Ježišom, to je zažitie Ježiša v srdci a to sa nedá len tak odovzdať. To musí človek sám zažiť. O tom je viera, tak sa to učíme aj na konfirmačnej príprave. Možno keď máme cudzím rozprávať o Bohu, o Pánovi Ježišovi, tak máme obavy, čo si o nás ľudia pomyslia. Aby nás azda nepovažovali za nejakých sektárov a pod. A možno my sami v tom nemáme úplne jasno, tak ani nevieme, ako na to.
Milí b. a s., všimnime si, čo urobil Pán Ježiš, keď prišiel medzi učeníkov – zastal si do prostriedku. Do centra ich pozornosti. A to je to, čo chce aj pri nás. Chce, aby sme boli okolo Neho, a On bol v strede. Uprostred nášho života, našich dní, našich radostí i starostí. Ponúka nám sám seba, aby sme už nepochybovali, ale verili, dôverovali, že On žije a je s nami ako povedal až do skončenia sveta.
Viera v Ježiša ako osobného Záchrancu a Spasiteľa je dôležitá. Bez nej totiž nie je možné ľúbiť sa Bohu. Vierou aj dôverujeme, že keď raz nastane náš posledný deň a smrťou prejdeme do večnosti, pre zásluhy Pána Ježiša Krista obdržíme večný život. To je aj cieľ nášho života a k nemu by malo smerovať všetko naše snaženie, naša práca, náš každodenný život.
Ježiša Krista nemôžeme zaradiť len medzi mnohých, ktorí boli významnými ľuďmi, ktorí priniesli svetu nové myslenie alebo kus dobra. On jediný má byť v centre našej viery ako Boží Syn. A aj my máme vyznávať ako Tomáš: „Môj Boh a Pán.“
Túto vieru máme vyznávať nielen v tichej komôrke svojho srdca, ale aj pred druhými, ktorí budú okolo nás, uprostred ostatných veriacich. A to môže byť pre nich pomocou, aby aj oni verili.
Niekedy slová nestačia, tam musí nastúpiť život.
Veľmi sa mi páči výrok Johna Galsworthyho: „Ježiš žil a zomrel nadarmo, ak sme sa od Neho nenaučili riadiť náš život podľa večného zákona lásky. Avšak všade tam, kde vládne skutočná láska, je Kristus živý.“
Milí b. a s., Veľká noc je pre nás výzvou v mnohých veciach, no najmä nášho každodenného života. Práve počas všedných dní sa máme pýtať, koho alebo čo máme v centre našej pozornosti, a ako sa to odráža na našom živote. Ako kresťania, veriaci by sme sa mali vážne zaoberať touto otázkou a svojimi životnými postojmi, myšlienkami, slovami a skutkami prispievať k nepísanej knihe svedectiev o tom, že Kristus vstal z mŕtvych a žije. Žije aj medzi nami, uprostred nás!
Amen