Text: Galatským 5, 22 – NEŽNOSŤ
Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., keď som začala premýšľať nad dnešnou cnosťou, uvedomila som si, že určitým spôsobom stále hovoríme skoro o tom istom, pretože všetky tieto cnosti, ovocie Ducha ako keby podnecovala láska a oni sa tým pádom navzájom prelínajú. Najmä tie z druhého balíčka trojíc. Ako sme si povedali minule, sú určené von k človeku, do vzťahov s ľuďmi, do spoločnosti, v ktorej žijeme, kde majú byť prejavované a viditeľné.
Tak ako pri zhovievavosti, aj pri nežnosti môžeme použiť synonymá a vykresliť teda nežnosť aj ako láskavosť a prívetivosť. Tým sa nám rozšíri obraz o tejto cnosti.
Nežnosť ako takú spájame najviac v rodinnom kruhu s deťmi a manželským partnerom. Matka s nežnosťou hladká svoje dieťa, veľmi jemne s ním narába, lebo si uvedomuje krehkosť dieťaťa a jeho závislosť na nej. Nežnosť, ktorú mu prejavuje, si to dieťa vezme aj do svojho života a nebude mu cudzou. Na deťoch vidíme, ako sa s nimi zaobchádzalo v rannom detstve podľa toho, ako sa správajú k druhým, k svojim rovesníkom, alebo aj iným. Vidíme to aj na vzťahu k prírode a zvieratám. A keď sa pozrieme do kresťanskej etiky, mravouky, tak tam vidíme, že okrem lásky k Bohu a ľuďom, máme mať v sebe aj lásku k prírode.
V manželskom zväzku alebo vzťahu muža a ženy by tiež nemala chýbať nežnosť. Ona okoreňuje vzájomný vzťah a podčiarkuje hĺbku lásky. Najmä muži by si mali uvedomiť, že ženy potrebujú nežnosť, lebo sú ako kvetiny, s ktorými treba zaobchádzať jemne. Hrubosť im neprospieva, hoci sme rôzni, a preto nemožno všetkých hodiť do jedného vreca, ako sa hovorí. Ale žena by mala byť nežná a muž by mal tiež vedieť prejaviť nežnosť. Nežnosť nielen tú telesnú, ale aj v slovách, správaní sa k žene, aby ju v nej nezničil.
Ak je nežnosť ovocím Ducha a je Jeho darom, tak potom je Pán Boh tiež nežný. Isteže sa stáva, že my Ho takého nemusíme vnímať. Čítala som, že obraz Boha si vytvárame podľa toho, aký bol alebo je náš otec. A keďže nie každý otec je až taký prístupný deťom, dieťa ho vníma ako niekoho, s kým nemožno mať blízky vzťah alebo cítiť u neho nežnosť. Otcovia sa snažia byť tvrdými, prísnymi a často s odstupom hľadia na svoje deti. Tiež záleží od človeka, aký je. Možno si nesie vzory z vlastného detstva, možno je to jeho obranný mechanizmus.
Ale Pán Boh nás chce premieňať k svojmu obrazu. Tento obraz Boží je dokonalý. Aj u Pána Ježiša vidíme určitú nežnosť, ktorá by mohla byť nazvaná skôr láskavosťou. Napr. keď videl davy ľudí, ktorí Ho nasledovali, boli hladní, zaujímal sa o to, nebolo Mu to jedno a riešil to. S láskavosťou. Inokedy, keď videl ľudí, že sú ako ovce bez pastiera, bolo Mu ich ľúto. Tiež keď prichádzal k Jeruzalemu, zaplakal nad ním, lebo nepoznalo času svojho navštívenia, nespoznalo, že prichádza v Ňom Mesiáš a bola to úprimná ľútosť. Čiže Boh je nežný a láskavý.
Láskavosť je praktickým prejavom lásky. Má v sebe základ slova láska. A my vieme, že Boh je láska, o tom píše najmä evanjelista Ján. Táto cnosť teda odhaľuje pravú Božiu podstatu a mala by sa teda premietať aj v našom živote, v našich postojoch a konaní, keďže sme boli stvorení na Boží obraz.
Láskavosť v sebe nesie určitú jemnosť a úctu, s ktorou potom konáme. Je to vyjadrenie súcitu a zhovievavosti, porozumenia s druhými. Zároveň je to prejavovanie ohľaduplnosti, kde naše ja ide do úzadia a do popredia staviame druhého človeka.
Milí b. a s., ak žijeme vierou v Pána Ježiša Krista, tak sa v našom živote určite objaví ovocie Ducha Svätého. A práve to bude priťahovať druhých, že sme iní ako tento svet, ktorý práve tieto hodnoty nevyznáva a považuje ich za slabosti.
Človek, ktorý prezentuje tieto vlastnosti, vedený Duchom Svätým, prináša do sveta mocné svedectvo o Bohu a zároveň aj zmysluplnosť kresťanskej viery. Ovocie Ducha Svätého je dôsledkom živého vzťahu s Bohom, čiže kým sme sa stali v Kristovi, novým stvorením.
Život nám každý deň poskytuje príležitosti k tomu, aby sme prinášali ovocie Ducha Svätého. Patrím tam aj nežnosť, ktorá je prejavená ako láskavosť voči druhým. Práve vtedy, keď ju napríklad od nás nikto nečaká, dokáže byť pre toho druhého školou, kedy pochopí, že žiť sa dá aj inak, krajšie a lepšie.
Láskavosť a nežnosť môžeme pomenovať aj ako prívetivosť. Keď je človek k druhým milý. Keď jedná s nimi jemne a s úctou, ako keby boli jeho drahým vzácnym darom.
Kresťan sa má nielen vystríhať hriechov, dodržiavať Božie prikázania, ale má byť aktívny v robení dobrého. Čiže prinášať svojim konaním, svojimi rečami to dobré. Nie aby si tým získal zásluhy pred Bohom, ale ako vďačnú odpoveď na Božiu lásku.
Keď premýšľame nad svojim životom, premietame si tie rôzne situácie, cez ktoré sme prešli, alebo v ktorých by sme si zaslúžili niečo úplne iné, určite tam nájdeme aj Božiu láskavosť a zľutovanie. Veľkorysosť, s ktorou s nami Boh jednal. Aj to by nás malo viesť k iným postojom. Odstrániť zo svojho srdca tvrdosť a nahradiť ju jemnosťou, nežnosťou a láskavosťou.
Myslím si, že už slovami dokážeme veľa urobiť, aby sa otvorila cesta k druhým, možno zrúcali múry vzájomnej neúcty, neporozumenia a tak sa Kristovou láskou, ktorá premieňa aj nás, vytvoril most jedného k druhému. A verme, že keď už tu dovolíme Duchu Božiemu, aby nás viedol, potom sa nežnosť a láskavosť dostanú aj do nášho konania.
Prajem nám, aby sme teraz v pôstnom čase dokázali vnímať hĺbku toho, čo nám ukázal Pán Ježiš na svojom živote a dokázali to uchopiť a preniesť aj do svojich dní, do svojich vzťahov s druhými.
Amen.