Text: Jeremiáš 31, 10 – 12
10 Národy, čujte slovo Hospodinovo; zvestujte na ďalekých ostrovoch a vravte: Ten, ktorý rozptýlil Izrael, zhromaždí ho, bude ho strážiť ako pastier svoje stádo. 11 Pretože Hospodin vykúpil Jákoba a vymenil ho z ruky silnejšieho, než je on. 12 Prídu a jasať budú na výšine Siona, pohrnú sa k dobrodeniu Hospodinovmu: k obiliu a muštu i oleju, k mláďatám oviec a dobytka. Ich duša bude ako zavlažená záhrada a nebudú viacej chradnúť.
KÁZEŇ.
Každý nový rok je rokom veľkých prísľubov a nádeje. Aspoň tak do neho vstupujeme, lebo máme pocit, že by to mohlo byť lepšie. Najmä ak sme prežili ťažší rok, náročnejší na naše sily, múdrosť, či vieru.
Nádej zaznieva aj zo slov dnešného textu, ktorý máme od proroka Jeremiáša. A mohli by sme to považovať za paradox, pretože Jeremiáš väčšinou hovoril ľudu samé zlé správy. Nie preto, že by ich chcel strašiť alebo žeby bol na nich nahnevaný, ale tlmočil Božiu vôľu a nemohol hovoriť iné, než to, čo mu bolo dané hovoriť.
Jeremiáš bol prorokom od mladosti. Pochádzal z kňazskej rodiny a do tejto úlohy bol pozvaný, hoci sa vôbec na to necítil. V jeho dobe sa vyvolený národ vo veľkej miere odkláňal od Hospodina a nekráčal Jeho cestami. Úlohou Jeremiáša bolo privádzať ich späť k Bohu, aby učinili pokánie, priznali si svoje poblúdenia a vyznali svoje hriechy. Počas panovania kráľov, ktorí boli nazvaní nehodnými, sa udomácnili v krajine viaceré pohanské kulty, kedy ľudia, ktorí mali vyznávať jediného Boha, obracali sa k pohanským modlám, uctievali Aštartu, stavali jej stĺpy na výšinách a Molochovi prinášali obete, ktoré neboli len zvieracie, ale aj ľudské, keď hádzali pred ním do ohňa svoje deti. Najhoršie na tom bolo, že toto všetko sa dialo pod záštitou kráľa a náboženských predstaviteľov. V blude utvrdzovali ľudí aj falošní proroci, ktorí zvestovali len pokoj a kľud. A tak sa ľud ešte viacej ponáral do vlastnej samospravodlivosti a nevidel, ako blúdi, ako padá čím ďalej, tým viacej na úplné dno. Chýbala mu pokora, uvedomenie si hriešnosti a odpadnutia od Boha. Tým pádom aj šanca na nápravu a zmenu.
Milí b. a s., Jeremiáš to myslel veľmi dobre. Miloval svoj ľud a záležalo mu na ňom. Nechcel, aby sa naplnili všetky tie slová o hrozbách, ktoré predpovedal alebo aj názorne ukázal, keď trebárs rozbil džbán, ktorý sa rozletel na veľa kusov, čím chcel povedať, že budú takto odvlečení do zajatia. Alebo keď si dal na seba najprv drevené jarmo, ktoré mu však vzali a rozbili, a potom železné, aby im demonštroval, že budú pod jarmom nepriateľa a nebudú sa vedieť spod neho vymaniť, lebo neposlúchali Hospodina a nešli Jeho cestou. Jeremiáš bol neraz v ohrození života pre zvesť od Boha. Zažil mnoho nenávisti a odmietania, urážania a bolesti pre svoj ľud, ale pomedzi to všetko sa snažil priniesť aj nádej. Nádej spočívala v tom, že stačí zmeniť smer života, stačí opustiť doterajší spôsob a príde dobré.
V jednom čase sa táto nádej zmenila na ochotu a začali sa diať veľké veci. V živote kráľa aj národa. A vtedajší kráľ bol presvedčený, že sú na dobrej ceste. No po čase Jeremiáš pochopil, že tie zmeny nastali len navonok. Nie vo vnútri, v srdciach ľudí, preto musel naďalej hovoriť proti ľudu a zvestovať zlú a náročnú i bolestnú budúcnosť. Jeremiáš bol často sám, pútnik, ktorý sa pýtal, či toto má byť jeho život. A potom vzápätí uznal, že v jeho srdci horí Boží oheň, ktorý sa nedá uhasiť a premáha ho, takže ani nemôže pred ním utiecť, ani sa nemá kde ukryť. Zápasil aj za druhých, aj za seba. Lebo bolo nutné tlmočiť Božiu vôľu a privádzať ľudí späť k Záchrancovi, jedinému Bohu.
O Božej nesmiernej, ale aj prísnej láske mali počuť všetci. Mali pochopiť, že Boh je ako pastier, ktorý chráni svoje stádočko, svoj ľud. Vedie ho na dobré pastviny, ale stáva sa, že niektoré ovečky si hľadajú svoje pasienky a utekajú od Neho. Toto mal pochopiť aj samotný vyvolený národ, ktorý si sám bol na vine, že bol rozptýlený, keď nerešpektoval Božiu vôľu a nekonal bohoslužbu srdcom, ale len navonok. Lebo bohoslužba nespočívala len v prinášaní obetí, ale aj v sociálnej spravodlivosti, láske k tým, ktorí boli biedni a úbohí, pomoci sirotám a vdovám a čistote srdca, čo vyžadovalo vzdať sa pohanskej modloslužby. Problém bol v myslení ľudí. Aj po mnohých konkrétnych udalostiach, kde mohli vidieť Božiu láskavú aj trestajúcu ruku, stále opakovali dookola, že ich chránilo uctievanie pohanských božstiev.
Milí b. a s., toto všetko nám pripomína aj náš život. Aj pri nás záleží od toho, aké je naše myslenie. Ako sme nastavení, ako vnímame to, čo prežívame? Ako sa pozeráme na Pána Boha a na Jeho skutky v našich životoch? Lebo je to aj o našom pohľade a od toho sa odvíja všetko ostatné. Tak ako sme sa aj v starom roku pozerali na všetky tie udalosti, ktoré sme prežili a ako chceme hľadieť do budúcnosti, do tých nových vecí, ktoré nás čakajú. To je tak ako keď si vezmeme pohár a naplníme ho do polovice. Čo o ňom povieme? Je poloprázdny alebo poloplný?
Jeremiáš sa snažil priniesť ľuďom dobré správy a chcel ich povzbudzovať a motivovať k tomu, aby žili svoj každodenný život v Božom mene, s Božou múdrosťou a posilou, pod Božím vedením. Pripomínal im, aby sa nespoliehali na okolité štáty, najmä Egypt a nespolčovali sa s ním, lebo im to viac uškodí ako pomôže.
Blahozvesť znela aj v tom, že Boh ich zhromaždí ako svoj ľud a oni sa vrátia na Sion, kde budú jasať a prijímať Božie dobrodenie. V tej dobe to znamenalo jednotnú bohoslužbu, ktorá sa vykonávala v Jeruzaleme, na Sione a nielen zhromažďovala ľudí a zjednocovala, ale Boh chcel požehnávať svoj ľud všetkými dobrodeniami, telesnými i duchovnými. To je vyjadrené vymenovaním telesných pôžitkov jedla a je tu aj zmienka o duši, ktorá nebude chradnúť.
Milí b. a s., keď si teraz my toto všetko prenesieme do svojho života, či aj nás nepozýva Jeremiáš k tomu, aby sme aj my prichádzali a tešili sa z Božích dobrodení? Veď Boh nás zaopatruje všetkým, čo nám treba k životu. On sa o nás stará po každej strane. A dal nám aj nasýtenie duši. Na Sione. Veď odtiaľ prichádza pre nás potešenie, keď vieme, že tam za nás umieral náš Záchranca a Spasiteľ, Kristus Pán. Či nám nedal s Ním Boh všetko? Určite áno. Náš život – tak ako aj Jeremiášov – môže byť aj v ťažkostiach krásny, keď ho budeme žiť v spojení s naším Pánom. Veď to je to vzácne, že Boh nás nenecháva samých, ale prichádza do nášho sveta, aby s nami zdieľal náš život. Ako človek, narodený z Márie nám dokonale rozumie, chápe naše zápasy a pomáha nám v našich životných bojoch vyhrať. Nie iba navonok, ale hlavne v našom srdci, lebo vonkajšie víťazstvo ešte nemusí znamenať vnútorný pokoj.
Pán Boh nám chce dať všetko tak, aby sme ostali Jeho milovaným ľudom, pre nás Jeho telom – cirkvou. To však vyžaduje zostať na ceste za Ním a s Ním. Znamená to aj nahliadnutie do svojho najtajnejšieho vnútra. Vyžaduje to pokoru, uvedomenie si hriechov a zlyhaní, ale aj sľubu na nápravu. Presne to hovoril aj Jeremiáš vo svojej dobe a očakával, že to pochopia. Žil v nádeji, že veci sa zmenia, lebo sa zmenia ľudia vo svojom srdci. Veľmi pekný je jeho výrok: V posledných dňoch to pochopíte, hoci znamená aj ich trest, ak neurobia nápravu. Potom, keď prídu pohromy na ich rodiny, deti a budú vidieť skazu svojej krajiny, Jeruzalema, potom pochopia, že sa mali kajať. To je podobné výroku apoštola Pavla, ktorý napísal do Filipis, že raz pokľakne každé koleno pred Bohom a každý jazyk vyzná, že Ježiš Kristus je Pán.
Milí b. a s., pred nami sa otvára každým ďalším dňom nový rok. Rok, ktorý môže byť pre nás plným nádejí, ale aj naplnených skutočností, rokom požehnania. Rok, v ktorom sme nanovo pozvaní pozrieť sa na svoj život, možno zmeniť svoj smer, dať sa zachrániť. Prijmime toto pozvanie a pochopme už teraz, že Hospodin nás vykúpil a chce byť našim dobrým Pastierom.
Amen.