Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: 1.Korintským 16, 13 – 14

Bdejte, stojte vo viere zmužilí a silní! Všetko nech sa deje medzi vami v láske!

KÁZEŇ.

Aký je dnes deň? Sviatočný po každej strane. 17. november je u nás na Slovensku štátnym sviatkom, kedy si pripomíname boj za slobodu a demokraciu, čo nás odkazuje na rok 1989. Vy starší si tie udalosti pamätáte a mladší sa o tom učili v škole. Ďalej je to medzinárodný deň študentstva od roku 1941. V roku 1939 v tento deň nacisti uzavreli české vysoké školy, mnoho študentov bolo deportovaných do koncentračných táborov a niektorých činiteľov popravili. No a je to aj medzinárodný deň predčasne narodených detí.

Prečo to ale spomínam? Myslím, že s dnešným textom na predposlednú nedeľu cirkevného roka to veľmi pekne do seba zapadá a súvisí. Máme sviatok, ktorý je tento rok zároveň nedeľou, a tak môžeme o týchto veciach o to viacej a hlbšie premýšľať.

V korintskom cirkevnom zbore očakávali skorú návštevu apoštola Pavla. Keďže on nemohol v tom čase prísť, a chcel u nich pobudnúť dlhší čas, poslal pred sebou svojho blízkeho spolupracovníka Timoteja, ktorý bol vekom mladý. Korintským Pavol napísal list, v ktorom ich prosí, aby ho prijali, doslova: aby sa nemusel báť u vás…Nech nikto ním nepohŕda. Potom ešte spomína spolupracovníka Apolla a nakoniec ich nabáda k ostražitosti, k životu  v pravdivom vzťahu k Pánovi, ku konaniu zrelých ľudí, aby boli silní a všetko konali v láske.

Milí b. a s., slobodu a demokraciu nám nepriniesol len 17.november. Už pri  stvorení nám Pán Boh dal slobodnú vôľu. Sloboda býva chápaná všelijako a dá sa rýchlo zneužiť. Väčšinou je to tak, že znamená svojvôľu, že si jednoducho môžem robiť, čo chcem. Sloboda je ako otvorené dvere, cez ktoré môže vojsť hocikto. Tak sa to dialo pred rokmi, kedy sa otvorili hranice na západ. A skutočne, prišlo všeličo a kadekto. Dnes už žijeme výsledky takto pochopenej slobody. Vy ste ju aj citeľne zažili tu v kostole, keď bol v 1991 kostol vykradnutý. Sloboda – pochopená po svojom.

Pavol o slobode píše aj v predchádzajúcich kapitolách: Všetko je dovolené, ale nie všetko prospešné. Všetko je dovolené, ale nie všetko buduje. Máme slobodnú vôľu a môžeme konať naozaj ako len sami chceme. Ale treba rátať aj s dôsledkami našej slobodnej voľby.

Keď nad slobodou premýšľame ako kresťania, tak vidíme trochu viac v tomto Božom dare. Sloboda nám pomáha pri voľbe, čo sa týka zla. Aj Eva v rajskej záhrade mohla povedať diablovi NIE. Ale ona sa slobodne rozhodla, že ho poslúchne. Adam tiež mohol Eve povedať NIE, keď mu ponúkala zakázané ovocie, ale on ju slobodne poslúchol.

Keď Pavol písal do Korintu, pripomína im, že sú slobodní k tomu, aby žili v láske, boli bdelí, ostražití a silní vo viere. To je vlastne inak povedané, aby sa nedali zotročiť svetom, v ktorom žijú, aby si nedali vziať tú slobodu, ktorú im vydobyl Kristus svojou smrťou na kríži.

Toto isté platí aj pre nás. Máme slobodu od otroctva, v ktorom sme žijeme, kým nás spod jeho jarma nevyslobodí Kristus. Každý z nás má tie svoje povrazy, ktoré potrebuje dať prerezať, aby mohol žiť v slobode. Prvé najdôležitejšie je vôbec si uvedomiť, že nás mnoho vecí zväzuje. Je to všetko to, čo nám leží na srdci, čo kladieme na prvé miesto vo svojom živote. Tak ako v čase socializmu mnohí ľudia nevnímali a nerozumeli svojej neslobode a určitému otroctvu, v ktorom sme žili – mnohým to aj vyhovovalo, cítili sa celkom bezpečne a zabezpečene. Ani v dnešnej dobe si neuvedomujú mnohí svoje otroctvo. Ono – všetko – sa totiž dá zneužiť k tomu, aby nás zväzovalo a sú to aj tie dobré veci, o ktorých by sme to nikdy nepovedali. Trebárs mobil je úžasná vec. Super. To, o čom sme ako deti len snívali, že sa budeme môcť kedykoľvek spojiť s niekým, kto je ďaleko. Ale pozrime sa, koľkým to berie slobodu. Sú otroci. Teraz, tento čas, kedy ešte do Vianoc zostáva kopec času, a ľudia už behajú, zháňajú, predbiehajú sa, len aby nič nezmeškali. Aby mali o mesiac aj pár dní dokonalé Vianoce. Tiež sme určitým spôsobom otrokmi obchodných reťazcov, lebo nevieme byť od týchto vecí slobodní. A takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Korintským nehrozilo to, čo nám, lebo žili v inej dobe, ale tiež tam boli rôzne poviazanosti. Preto ich Pavol napomína, aby bdeli, strážili si svoju slobodu, boli ostražití, múdri a stáli vo svojej viere zmužilo, čiže ako tí, čo ňou nedajú pohnúť. Nemajú byť ako chlapci, ale ako muži. Zmužilý je taký, ktorý sa nebojí, neľaká sa ničoho, ale je smelý a odvážny, svedčiaci o tom. Aj oni majú takto konať a svedčiť o viere. Majú byť silní, aby ich nič neprevalcovalo. Veď už v tej dobe boli rôzni falošní proroci, ktorí chceli prevrátiť pravé kresťanské učenie, vnášali do neho kadečo z pohanstva aj zo Židovstva.

Ak človek má byť takýto, potrebuje stále napredovať. Nedávno som čítala pekný citát, v ktorom bolo povedané, že sa celý život učíme. A to je pravda. Nikdy nemôžeme o sebe povedať, že už nepotrebujeme nič viac vedieť, že vieme všetko. A keďže je dnešný deň aj medzinárodným dňom študentstva, čo nám pripomína opäť slobodu, že sa môžeme učiť do konca života, tak aj my sa máme vzdelávať najmä v Božom slove a učiť sa od nášho Záchrancu a Spasiteľa. O to viac, keď si uvedomujeme, že čas sa nám kráti. Mali by sme túžiť čo najviac vedieť, poznať, aby nás to mohlo viesť v každodennom živote, v rôznych krízových situáciách, aby sme sa mohli slobodne postaviť proti zlu a hriechu.

A to posledné, že dnešný deň je medzinárodným dňom predčasne narodených detí, to nás má viesť k láske. Mne tento deň hneď evokoval čas, kedy som čakala najstaršiu dcéru a bola som v nemocnici, lebo hrozilo, že sa narodí príliš skoro. Ja som si myslela, že to vôbec nevadí, však majú inkubátory a pod., ale potom prišla ležať na našu izbu jedna sestrička zo Zvolena. Robila na nedonoseneckom oddelení a pekne ma z omylu vyviedla a vysvetlila mi, koľko času, trpezlivosti a lásky treba pri takýchto deťoch. Že je to 100 krát náročnejšia výchova ako pri narodených načas. A to mi pripomína Pavlovu výzvu. Všetko nech sa deje medzi vami v láske.

Milí b. a s., láska jediná nám pomôže, aby sme všetko zvládli. Láska s veľkým L, čiže Pán Ježiš. Ale aj naša láska, ak ju budeme načerpávať pri Ňom.

A potrebujeme veľa lásky. Keď si vezmeme, že Korintskí žili v dobe tesne po Ježišovi a už mali problémy s láskou, s prijatím druhých, s autoritami. Posudzovali podľa veku, hodnotili človeka, neboli spokojní atď.

Čo už môžeme my dnes? My sme už xy generácia po Kristovi. My sme tí, ktorí uverili skrze ich slovo. A stretávame sa s mnohými, ktorí sú duchovne akoby – prepáčte za výraz – nedonosení a potrebujú tak veľa lásky, trpezlivosti, vedenie, keď nechápu častokrát ani základné veci a otázky viery.

My, ktorí Božie slovo počúvame, máme mať túto lásku. Máme si ako sluha opásať bedrá a slúžiť. Previazať svoje srdcia láskou, lebo ona dokonale dokáže spojiť ľudské srdcia. Ona je dosť veľkou prikrývkou, aby schovala všetky hriechy. Tak ako to urobil Ježiš. Vyniesol na kríž všetko to, čím sme ako ľudstvo urážali Boha, odmietali, opovrhovali Jeho láskou. On to za nás urobil, keď sa to pripísalo na Jeho účet. Miloval a miluje nás. Ale zároveň chce, aby sa náš život menil.

Milí b. a s., počas posledných nedieľ ku koncu cirkevného roka hovoríme o posledných veciach. Čo keby sme vedeli, že koniec je už tu? Pohlo by nás to? Prebudili by sme sa a bdeli? Prehodnotili by sme svoj vzťah s Bohom? Začali by sme premýšľať nad tým, že v podstate tu na svete nič nemá väčší význam, než láska?

Ako napísal Pavol: Bdejte, stojte vo viere zmužilí a silní! Všetko nech sa deje medzi vami v láske!

Amen.

SB – I – 24.nedeľa po Svätej Trojici – 10.11.2024

Text: Kolosenským 4, 5

KÁZEŇ.

Apoštol Pavol nám zanechal vo svojich listoch nielen informácie o tom, ako žili prvé cirkevné zbory, spoločenstvá kresťanov, ale aj odkaz, ktorý je živý dodnes a týka sa nás. To, čo písal vo svojich listoch v prvom storočí, nestratilo platnosť a aj dnes to môžeme vidieť v cirkvi, že je to aktuálne, a že je potrebné o týchto veciach hovoriť.

Milí b. a s., keď sme na konfirmačnej príprave preberali otázky o Biblii, konkrétne vyučujúce knihy Novej Zmluvy, teda listy a epištoly, konfirmandi mali za úlohu poprezerať tieto knihy a nájsť, čo je pre nás aj dnes také isté a riešili to kresťania v prvom storočí. Zistili sme, že je toho dosť, a že sa v podstate nič nezmenilo s ľuďmi.

A tak aj dnes chceme uvažovať nad Pavlovými slovami, ktoré napísal do cirkevného zboru v Kolosách, svojim bratom a sestrám vo viere. Je to iba jedna krátka veta, z ktorej si však môžeme vziať aj dnes ponaučenie a výzvu, aby sme napĺňali svoje poslanie v tomto svete.

Myslím, že ak berieme vážne svoje kresťanstvo, tak sa občas zamyslíme aj nad tým, či je náš život v súlade s tým, čo veríme. Snáď keď ideme k Večeri Pánovej a pripravujeme sa doma spytovaním svedomia, či v modlitbách. Alebo keď je pohreb a my si bytostne a osobne uvedomujeme svoju vlastnú pominuteľnosť a dočasnosť. Alebo keď sme chorí či sa nám v živote niečo zlé deje a my premýšľame, prečo je to tak. Je dôležité nezabúdať na sebareflexiu a pohľad do vlastného vnútra, aby sme mohli žiť v pravde.

Možno ste niekedy mysleli na to, že ako nás vlastne vnímajú druhí ľudia, najmä tí, ktorí o Bohu nič nevedia, resp. v Ježiša Krista neveria. Našim správaním, rečami a aj myslením totiž vytvárame určitú predstavu o cirkvi a teda aj o Bohu.

Keď Pavol napísal, aby kresťania žili múdro pred tými, ktorí sú mimo, čiže pred nekresťanmi, tak zrejme videl nie celkom správny život tých, čo mali patriť Kristovi. Pavol si uvedomoval, že ak nebudú veriaci v Ježiša napodobňovať Boha, ak nebudú kráčať v Jeho šľapajach, ak ich konanie nebude v súlade s Božou vôľou a ich reči nebudú vľúdne, teda v ich živote nebude poznať Kristovu lásku, nebudú vzorom hodným nasledovania a cirkev začne upadať. My vieme z historických prameňov, že Kristova cirkev rástla a to napriek prenasledovaniu, utrpeniu, ktoré museli mnohí podstúpiť, či stratám na majetkoch a aj blízkych, ktoré prežili. No vieme aj to, že mnohých premohla ľudská múdrosť a túžba nemať sa zle, udržať sa v spoločenskej pozícii či zachovať si život.

Pavol píše, aby kresťania žili múdro. Tu konkrétne nepíše nič o tom, o akú múdrosť ide. Ale sú iné listy z jeho pera, kde to nájdeme. Napr. v liste Efezským píše v súvise s múdrosťou, že to je porozumenie vôli Pánovej a ďalej ich varuje pred opíjaním sa vínom, lebo v ňom je rozpustilosť, čiže človek potom urobí aj to, čo nie je dobré a správne, pod vplyvom opojného nápoja. Prestane mať hranice, prestane konať múdro. V liste Korintským zase nájdeme slovo o múdrosti v tomto znení: „Či Boh múdrosť sveta neobrátil v bláznovstvo? Keďže svet vlastnou múdrosťou nepoznal Boha v Jeho múdrosti, zaľúbilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom kázania o Kristovi. …Veď Božie bláznovstvo je múdrejšie ako ľudia…“

Kedy je náš kresťanský život žitý v múdrosti? Keď ho žijeme podľa Božej vôle a snažíme sa žiť tak, ako nám to ukázal Kristus.

Milí b. a s., Božie slovo tu nemáme len tak. Je to návod pre nás, aby sme vedeli, čo je správne a čo nesprávne v Božích očiach. Nám sa mnohé postoje, konanie môžu zdať správne, najmä vtedy, keď to ide v náš prospech, ale predsa to nemusí byť podľa Božej múdrosti. Pán Boh nám dal 10 Božích prikázaní, v ktorých je základ múdrosti pre život, a ktoré nám pomáhajú kráčať v určitých mantineloch, aby sme žili múdre a tiež nás chránia pred ublížením sebe aj druhým. Stačilo by dodržiavať základ a žili by sme úplne inak. Potom je tu Nová Zmluva, ktorú keby sme čítali pravidelne, videli by sme jasnejšie, čo je mimo Božej vôle.

Tak ako Pavol upozorňoval veriacich svojej doby na dôležitosť určitých vecí, tak pre nás je to ešte naliehavejšie, lebo aj sami vidíme, ako sa čas kráti. Už on vo svojej dobe napomínal veriacich, že majú vykupovať čas, o čo viacej my dnes.

S časom je to vždy také zaujímavé. Koľkokrát si povieme, že ideme zabiť čas, napr. keď kdesi čakáme alebo trebárs nemôžeme robiť niečo, čo sme chceli alebo si povieme, že sme unavení. No a nečinnosť, či ľahostajnosť – to je doslova zabitie času, ktorý sa nám už nevráti späť. Nebude. Nepríde. Neobnoví sa. Jednoducho je preč. A s pribúdajúcimi rokmi je ho stále menej. Preto je taký vzácny. Preto starší ľudia ďakujú za každý jeden deň, lebo si uvedomujú, že to je dar. Čas, ktorý tu máme, je naozaj Boží dar. Nie je to samozrejmosť. Aj preto máme s ním narábať ako so vzácnym drahokamom. Máme využiť každú minútu správne. Áno, viem, že to nedokážeme. Ale to neznamená, že sa nemáme snažiť.

Nielen Pavol poukazoval na krátkosť času. Sám Ježiš hovoril o blížiacom sa konci. Nielen svojom, ale doslova o skaze Jeruzalema, ktorá prišla o nejakých 40 rokov po Ježišovej smrti, ale aj o konci vekov. Tak sme to počuli aj v dnešnom spievanom evanjeliu. Koniec príde, to je jasné, ale ide o to, ako využijeme ten čas medzi začiatkom a koncom.

Pán Ježiš nás vystríha, aby sme sa nedali zviesť. Teda, aby sme nepočúvali všetko to, čo zaznie vo svete a verili tomu. V poslednom čase prídu falošní proroci a budú v Ježišovom mene hovoriť a mnohých zvedú. Tak to vidí Ježiš. Vie, že posledné časy budú ťažké, ale našou úlohou je žiť múdro.

Múdrosť vo viere nás často postaví do pozície nenávisti od ostatných. Milí b. a s., aj tu v našom kostole to máme ako pripomienku skrze obraz trpiacej cirkvi. Aj my si nosíme svoj osobný kríž utrpenia pre Krista, keď sme druhými nepochopení, keď nerozumejú múdrosti, ktorá je v Božom slove a nás považujú za naivných či bláznov. A ako zaznamenal evanjelista Matúš –  ochladne láska mnohých, čo sa aj napĺňa. Vždy tam, kde ľudia žijú podľa Božej múdrosti, prichádzajú aj skúšky, trápenia, povedala by som, že určitý stres, lebo nevieme, čo všetko ešte pre vieru v Krista na nás príde. Ale ako máme pod druhým obrazom /napravo/ napísané a ako sme počuli v evanjeliu – Kto vytrvá do konca, bude spasený.

A tak sa do ďalších dní vypravme s prosbou, aby sme mali potrebnú múdrosť od Boha, aby sme vedeli, ako máme žiť v tomto svete, ktorý Boha nepozná a často aj odmieta. Nech nás vedie Boží Duch, aby sme v tomto svete žiarili ako jasné hviezdy vo vesmíre a tak prinášali dobré svedectvo o našom Pánovi a pomohli tým aj druhým, aby videli správny smer a cieľ svojho života a aj za ním išli.

Amen.

B – I – 23.nedeľa po Svätej Trojici – 3.11. 2024

Text: Marek 10, 46 – 52

⁴⁶ I prišli do Jericha. A keď vychádzal z Jericha so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom, sedel pri ceste slepý žobrák Bartimaios, syn Timaiov. ⁴⁷ Ako počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať a volať: Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou! ⁴⁸ Mnohí mu dohovárali, aby zamĺkol, ale on tým väčšmi kričal: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! ⁴⁹ Tu Ježiš zastal a povedal: Zavolajte ho! I zavolali slepca a povedali mu: Vzmuž sa, vstaň! Volá ťa. ⁵⁰ A on zhodiac plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. ⁵¹ I oslovil ho Ježiš: Čo chceš, aby som ti urobil? A slepec odpovedal: Majstre môj, nech vidím! ⁵² Riekol mu Ježiš: Choď, tvoja viera ťa uzdravila. A (slepý) hneď videl a nasledoval Ho na ceste.

KÁZEŇ.

Milí b. a s., pomaly sa blížime ku koncu cirkevného roka a aj témy budú zamerané na posledné veci, čo v našom vnímaní spájame často s čiernou, smútkom, žiaľom, strachom, otázkami. Dnešný text, ktorý sme počuli z Božieho slova, nám prináša príbeh posledného uzdravenia, ktoré Pán Ježiš vykonal pred svojim vstupom do Jeruzalema. Tým sa približuje aj čas, keď nadobudne prevahu nevera, zatvrdilosť a temnota nenávisti a Jeho čaká krutá smrť. A tak paradoxne v tejto správe o zázračnom Ježišovom skutku je dosť útechy pre všetkých, ktorí veria a spoliehajú sa na Ježiša.

Čo je na tomto príbehu zaujímavé? Viaceré veci.

• Je tu uvedené meno človeka, ktorý bol slepý a ktorého Ježiš zázračne uzdravil. Väčšinou sa to neuvádza pri iných uzdraveniach. Meno Bartimeos nám prezrádza, že to bol syn Timeov a to znamená ctiteľa Hospodina.
• Slepý žobrák si dovolí zakričať na Ježiša a nazve Ho Synom Dávidovým, čiže nahlas vysloví Jeho Mesiášsky titul, verejne, bez strachu a bez toho, aby to Ježiš zakázal. Znamená to aj to, že už o Ježišovi počul.
• Ľudia dookola dohovárajú Bartimeovi, aby mlčal. Nevieme kto presne, ale napísané je, že mnohí. Akoby boli nechápaví a nerozumeli, čo sa má udiať v nasledujúcich dňoch. A nechcú, aby sa tu rušila tá slávnostná atmosféra a nálada pútnikov, ktorí idú za Ježišom.
• Ježiš na jeho krik zastal a urobil to, čo nikdy predtým. Povedal, aby Bartimeus prišiel k Nemu. Bartimeus bol z toho tak šokovaný a potešený, že zhodil zo seba plášť, aby mu nič nezavadzalo a išiel za Ježišom.
• Ježiš sa ešte raz pýta slepca, čo chce, aby mu urobil. Slepec si teda mal uvedomiť svoj ťažký kríž a akoby mu tým dal príležitosť na prejavenie viery a dôvery, na ktorých tak veľmi záleží.

Milí b. a s., týmto zázračným uzdravením si môžeme opäť pripomenúť dôležité veci pre náš život. Hoci nedeľu čo nedeľu počúvame Božie slovo, vždy ho potrebujeme počuť nanovo, aby sme neochabovali vo viere a dôvere, lebo je toľko vecí, čo nás od Boha každodenne odvádza a rýchlo zabúdame na Božiu dobrotu a lásku. Ďalšia vec je, že s pribúdajúcimi rokmi si máme uvedomiť vážnosť toho, v akom stave sa nachádzame po duchovnej stránke, lebo čas sa nám kráti a my nepoznáme dňa ani hodiny svojho odchodu. Temnota, ktorá aj v dnešných časoch vládne a ak sledujete trochu dianie vo svete, verejne jej pribúda a mnohým to takto vyhovuje, vyžaduje príchod Svetla. My všetci potrebujeme Svetlo – Pána Ježiša, aby sme žili v pravde a mohli raz prejsť do večného života. Je to dosť veľa dôvodov na to, aby sme túžili po Božom slove a zahlbovali sa v ňom viac a viac.

Bartimeus v podstate dostal dva dary v jednom – bol uzdravený telesne a aj duchovne. Jeho viera mu priniesla spásu – vnútorne i navonok.

Ako je to s nami?

Verím, že aj my voláme k Pánovi Ježišovi, niekedy doslova kričíme a uvedomujeme si, že On je Záchranca. Čo by sme chceli, aby nám urobil? Myslíme na veci telesného života alebo si uvedomujeme, že potrebujeme aj „vnútorne vidieť“, aby sme pochopili Božiu lásku a Božiu dobrotu vo svojom živote.

Možno okolo nás stoja tí, ktorí sa nás snažia zastaviť, umlčať, presvedčiť nás, že Mu nestojíme za to, a aby sme nenarúšali atmosféru bežných dní, v ktorých sme zabehnutí ako v pevných koľajach, kde máme svoje pozemské istoty.

Bartimeus nám ukázal pekný obraz o tom, keď zhodil zo seba svoj – predpokladáme – potrhaný plášť. Ukazuje nám, aby sme aj my, keď nás volá Pán Ježiš, zhodili zo seba všetko, čím sa zvykneme v tomto živote prikrývať a o čom si myslíme, že nám pomôže. Niekedy zakryť našu biedu a úbohosť, inokedy ochrániť pred nečasom života. Sú to tie naše pozemské istoty, ktoré nie sú vôbec trvácne a majú v sebe mnoho „dier“. V týchto dňoch si plne uvedomujeme pominuteľnosť všetkého, vecí aj nás samých.

Posledné a asi to najdôležitejšie, čo si chceme dnes pripomenúť, je viera a dôvera. Na nich totižto tak veľa záleží. Neraz od Boha všeličo žiadame, modlíme sa, prosíme. Bartimeus nám ukazuje, že chce to, čo môže dať iba Boh. Ľudia mu môžu dať almužnu, nakoniec tak aj robili, keďže bol žobrákom a určitým spôsobom bola ich povinnosť postarať sa o takýchto ľudí skrze almužny. Mohli by sa o neho postarať tak, že by mu dávali jedlo, aby prípadné finančné prostriedky nepoužil nesprávne. Ale on vie a dôveruje, že Boh mu môže dať nový začiatok, nový život, v ktorom by sa zo žobráka stal „normálny“ človek, ktorý by si vedel zabezpečiť rodinu. Preto prosí o zrak, aby videl. A popri tom mu Ježiš dáva ešte viac, keď mu ponúka spásu, samého seba.

Keď Ježiš žobráka uzdravil, povedal mu: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ Evanjelista Marek zaznamenal, že slepý hneď videl a nasledoval Ho na ceste. Ježiš mu neprikázal, že odteraz Ho musí nasledovať, lebo On nikoho z nás nenúti. Dal mu slobodu, keď mu povedal – choď. A Bartimeus išiel, ale za Ním. Na základe toho môžeme usudzovať, že sa mu otvoril aj vnútorný zrak, nielen telesný. Pochopil, že toto je Mesiáš. To, čo vyznal ešte ako slepý o Ježišovi, to teraz prežil na vlastnej koži a tak išiel za Ním.

Milí b. a s., keď sa pozrieme na svoj život, čo tam vidíme? Mnoho požehnania. V tom, čo nám Pán Boh dal bez toho, aby sme Ho o niečo prosili, potom, keď sme Ho prosili a aj to, čo nám nedal, hoci sme kričali a volali, lebo On vedel, že to nepotrebujeme, alebo že by nám to uškodilo. Dal nám požehnanie telesného života, ale aj duchovného. A to si verím najmä v týchto dňoch viacej uvedomujeme, kedy sme si pripomínali pamiatku všetkých našich zosnulých, ktorí nás predišli do večnosti, že v Ježišovi Kristovi máme nádej pre večný život, ktorý nám nemôže nikto vziať. Samozrejme viera a nádej aj v tomto živote, že v ňom nekráčame sami, nie sme odkázaní na svoje sily a schopnosti, ale Boh mocne pôsobí pri všetkých, ktorí sa na Neho spoliehajú, od Neho pomoc žiadajú a Jemu sa poddávajú. Veľkým darom je, keď môžeme vidieť Božiu ruku pri nás, v našich životoch, keď nám nie je zastretý duchovný zrak a vnímame Božiu dobrotu a lásku v každom ohľade. Aj to je požehnanie.

Pred nami sa otvára sloboda našich rozhodnutí a cesta života. Je na nás, za kým alebo čím pôjdeme. Ale je tu aj Cesta s veľkým S, Ježiš Kristus, Syn Dávidov.

Amen.