1. adventná večiereň – List chladnúcemu zboru efezskému

Text: Zjavenie Jána 2, 1 – 7 – List chladnúcemu zboru efezskému

1 Anjelovi cirkevného zboru efezského napíš: Toto hovorí Ten, ktorý pevne drží v pravici sedem hviezd a chodí uprostred siedmich zlatých svietnikov; 2 poznám tvoje skutky, prácu i trpezlivosť a že nemôžeš zniesť zlých; skúšal si (ľudí), ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolovia, a nie sú, a poznal si, že sú luhári; 3 si trpezlivý, znášal si mnoho pre moje meno a neustal si. 4 Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku. 5 Spamätaj sa, odkiaľ si odpadol, kajaj sa a rob prvotné skutky! Ak nie, prídem na teba, pohnem tvojím svietnikom z miesta, ak sa nebudeš kajať! 6 Ale to jedno máš, že nenávidíš skutky mikulášencov, ktoré aj ja nenávidím. 7 Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom! Kto zvíťazí, tomu dám jesť zo stromu života, ktorý je v raji Božom.

KÁZEŇ.

Sedem Kristových listov. Sú to listy, ktoré sa nachádzajú v poslednej knihe Biblie, v Zjavení Jána a sprítomňujú stav cirkvi  v dobe vzniku Zjavenia Jána. Všetkých sedem zborov, ktorým Ján poslal Kristovo hodnotenie v listoch, ležalo na hlavnej rímskej ceste a presne podľa poradia im ich posol zaniesol. Tieto listy sa popri Pavlových stali najlepším a najstarším pohľadom na pomery pracirkvi v Malej Ázii. Ján neskrášľuje stav zborov, odhaľuje ich slabosti, aby ukázal na potrebu a možnosť nápravy. Jediné východisko pre všetky zbory a tak cirkev v celku je v Kristovi. Aby cirkev mohla pochopiť, čo bude, musí poznať nielen stav svojho zboru, ale celého kresťanstva.

Milí b. a s., v advente sa pripravujeme na sviatky Vianoc. Hĺbkovo upratujeme svoje príbytky, možno vyraďujeme nepotrebné veci, snažíme sa usporiadať svoju domácnosť a pred sviatkami vyzdobujeme miesta, kde sme najviac. V tejto snahe navonok všetko dokonale pripraviť sa možno odráža aj vnútorná potreba očistiť svoju dušu, svoje vnútro a naplniť ju tým krásnym, čo nám prináša radosť. Aj tu musíme ísť do hĺbky a práve preto potrebujeme oveľa viacej času tráviť pri Božom slove. Potrebujeme sa pozerať do zrkadla – Biblie – aby sme videli a poznali, ako urobiť poriadok vo svojom vnútri, živote. Ten, kto si neuvedomuje svoj vnútorný neporiadok, zlý duchovný stav, nemôže zatúžiť po náprave a ani sa o to nebude snažiť.

Pre nás počas tohtoročného adventu budú zrkadlom práve niektoré z Kristových listov. Verím, že keď budeme úprimne nad nimi premýšľať, nad slovom, ktoré skrze Jána dal Kristus cirkvi, pomôže nám to posunúť sa zase o kúsok dopredu a vyššie, aby naše kresťanstvo nebolo len doplnkom v živote, ale pevnou postaťou založenou na Kristovi a tak nám pomohlo vytrvať až do konca.

Prvý list je teda adresovaný do cirkevného zboru v Efeze. My máme v Novej Zmluve aj list Efezským, kde pri jeho čítaní poznávame život tamojších kresťanov a tiež sa od nich učíme, či si všímame, ako máme aj my žiť.

List začína pripomenutím, že Ten, ktorý hodnotí, je vládcom nielen týchto siedmych zborov, ale celej cirkvi. Je to Kristus. On vidí pravú skutočnosť každého jedného spoločenstva veriacich, vidí postoje a motiváciu, vidí činy kresťanov. Má právo zhodnotiť a Ján je iba sprostredkovateľom.

Ako sme počuli, zbor Efezských si počínal celkom dobre. Napriek tomu, že v tomto meste vládol kult Artemidy, bohyne úrodnosti a lesov a rozkvital obchod zlatníkov, ktorí predávali strieborné chrámy Dianine = bohyne Artemidy a ktoré mali byť zárukou, amuletom pre ľudí, si kresťania zachovali svoju vieru a úspešne bojovali proti falošným učiteľom. Ďalšou pochvalou bola ich vytrvalosť v boji proti zlu aj za cenu prenasledovania.

Milí b. a s., to, čo vidíme my ľudia, je len to vonkajšie. Často posudzujeme veci, ľudí, aj cirkev na základe toho, čo vidíme navonok. No to môže byť len zdanie. Skutočnosť vo vnútri môže byť úplne iná. Aj efezský zbor sa nám zdá fajný, horlivý, súdržný a možno aj živý. Najmä, keď počujeme, aký bol vytrvalý a staval sa proti zlu, verejne, nielen poza chrbát. A je čo povedať, ak v takomto meste dokázali vykázať falošných učiteľov, lebo to znamená, že stále zostávali v správnom postoji a držali sa mena Ježiša Krista.

Napriek tomuto pozitívnemu však zaznieva aj slovo napomenutia. Prečo? Lebo Kristus vidí do vnútra, do sŕdc ľudí, kresťanov. A On vie, že nie je všetko v poriadku tak, ako sa zdá. Pozná aj tie nepatrné výkyvy, ktoré chce odstrániť, aby zbor – cirkev bola Jeho. To je tak, ako keď si oblečieme biele veci, tam hneď vidíme každú špinku, každý fliačik. To chce Pán Ježiš. Odstrániť z nás každú poškvrnu, aby sme boli čistí a mohli žiariť pred druhými a byť svetlami, ktoré poukazujú na Krista.

Ježiš Efezským  inak povedané hovorí: Chýba vám to najdôležitejšie – láska.

Nevieme presne, o akú lásku sa jedná. No pravdepodobné je, že o lásku vo vzťahoch medzi kresťanmi. Prvá láska, ktorú opustili môže byť láska v horlivosti za veci Božie. To má súvis s tým, ako aj bojovali proti zlu. Boj proti zlu totiž nemusí ešte znamenať lásku k dobru.

Myslím si, že keď sa pozrieme na to, ako dnes žijeme v cirkvi, tak je to niečo podobné. Tiež by nám Pán Ježiš mohol vytknúť málo lásky. Málo horlivosti v láske za veci Božie. Akoby sme robili veci len zo zotrvačnosti a zabudli na to, že motívom ku všetkému, čo robíme, má byť predovšetkým láska. Láska k Bohu, kedy naša láska je odpoveďou na Jeho lásku. Láska k blížnym, teda ku každému, kto potrebuje našu pomoc. Láska má byť motívom ku všetkému, čo môžeme vykonať pre naše spoločenstvo, ale aj pre druhých ľudí.

V Biblii máme napísané, že v posledných dňoch ochabne láska mnohých. A keď sa pozrieme na svet okolo seba, tak naozaj vidíme, že máme všetko, a nedostatkovým „tovarom“ je práve láska. Nezištná, obetavá, Kristova. On jej dáva hojne, len my ju nevieme potom preniesť na druhých.

Určite mi dáte za pravdu, keď poviem, že keď niečo robíme s láskou, má to úplne inú kvalitu. Stačí len napiecť koláč, či pripraviť jedlo. Ak to robíme s láskou, chutí omnoho viac. A to sa týka každej našej činnosti. Už aj toho, akí sme, keď sa stretávame spoločne, keď sa s niekým rozprávame, či druhí našu lásku z nás vycítia, alebo aj my z druhých.

Milí b. a s., vážnosť Kristovho napomenutia znela nielen pre Efezských v ich dobe, ale aj pre nás dnes. Hrozbou pre nich boli Ježišove slová, že pohne z ich svietnikom. To znamená, že ak sa nebudú kresťania v tomto spoločenstve kajať, zbor zanikne. Na základe historických prameňov vieme, že zbor naozaj zanikol.

No treba povedať aj to, že mal Božie zasľúbenie. Zasľúbenie je slávnostným záverom, ktorým Kristus upevňuje v snahe zostať a vytrvať v dobrom. Tieto slová sú Ježišovými slovami, o to sú aj pre nás dnes záväznejšie. Snaha vytrvať v dobrom je snaha o správny spôsob života, je to boj v mravnom ohľade. Každý, kto sa usiluje, vlastne bojuje proti satanovi a s Božou pomocou ho aj premáha, lebo Ježiš už zvíťazil nad každým jeho pokušením. Odmenou po statočnom boji a zasľúbenie do skvelej budúcnosti je nielen prebývanie v raji, ale aj jedenie zo stromu života, aby sme mohli mať večný život. Takéto zasľúbenie dáva Pán Ježiš nám veriacim a myslím, že tento cieľ stojí za to.

Amen.

1. adventná sviečka – Nádej

Veniec nie je len vonkajšia ozdoba, ale nech nám poslúži k lepšej duchovnej príprave na Vianoce. Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Kiež aj tento adventný veniec vzdáva hold tomu, kto je v našich srdciach očakávaný a prichádza ako Kráľ, víťaz nad smrťou a nekonečná láska. V tento rok to vychádza úplne presne, keď evanjelický kňaz Johan Wicher v 19. storočí v sirotinci v Hamburgu vymyslel tento veniec kvôli neustávajúcim otázkam detí: kedy prídu Vianoce. On do spoločnej miestnosti zavesil obyčajné koleso z voza ozdobené čečinou, 4 väčšími a 20 menšími sviečkami. Každý večer na tomto venci zapálili o jednu sviečku viac až prišiel 3tedrý večer – toľko pre chudobné deti vytúžený deň.

Aj my sme sa dožili dňa, kedy začíname opäť zapaľovať sviece na adventnom venci, kiež náš Pán nám dopraje, aby sme sa dožili zapálenia aj tej poslednej a mohli toto svetlo ďalej niesť.

Na prvú adventnú nedeľu, ktorej sa hovorí železná nedeľa zapaľujeme prvú sviečku na adventnom venci. Táto svieca nesie názov Nádej a symbolizuje sviečku prorokov. Zapáľme si ju aj v tento rok na pripomenutie všetkých prorokov, ktorí predpovedali príchod a narodenie Spasiteľa a zo všetkých prorokov spomenieme dnes prvého a posledného v prorockých knihách: Prorok Izaiáš v 7 kapitole predpovedá: Preto vám sám Pán dá znamenie: Ajhľa panna počne a porodí syna a dá mu meno Immanuel. Prorok Micheáš v 5 kapitole hovorí: Ale ty, Betlehem Efrata, hoci si najmenší medzi júdskymi čeľaďmi, z teba mi vyjde ten, ktorý bude vládcom v Izraeli. Pieseň č. 38-2v. Už Micheáš predpovedá: V Betleme meste Dávida, narodí sa vám Mesiáš , Ježiš Kristus Spasiteľ náš.

Autor: Anna Kukulová

1. adventná nedeľa – kázeň Služieb Božích s Večerou Pánovou

,,Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ Matúš 11, 28-30

KÁZEŇ.

Prečo sa Boh stal človekom? Z akého dôvodu sa vzdal slávy a zostúpil na zem tým, že sa narodil v ľudskom tele?

Na tieto otázky máme viaceré odpovede. Miloval a miluje nás. Chce nás zachrániť. Chce, aby sme Ho poznali, rozumeli Mu, mohli v Neho veriť a milovali Ho. Chce nás sprevádzať životom. Chce nám dať svoj pokoj. Chce nám pomáhať zvládať život, aby sme uniesli bremená, ktoré nás ťažia, ale zároveň sú nevyhnutnou súčasťou nášho života. Chce nám dať samého seba. A iste by sme našli ešte ďalšie dôvody, prečo sa Boh znížil do našej biedy a stal sa jedným z nás okrem hriechu.

Milí b. a s., možno občas premýšľate nad takýmito otázkami, najmä v tomto adventnom, a potom vianočnom čase, kedy si pripomíname príchod Pána Ježiša na zem ako betlehemského dieťaťa a očakávame aj Jeho druhý príchod ako Sudcu živých a mŕtvych. Možno si niektoré veci nevieme rozumom vysvetliť a pochopiť, ale vidíme, že prišiel, dokonale nám rozumie a chce nám dať to najlepšie.

Teraz na začiatku nového cirkevného roka do neho vstupujeme s určitými očakávaniami a najmä s nádejou, že ho prežijeme v pokoji, radosti, v dobrom. No zároveň si uvedomujeme, že akokoľvek by sme sa snažili o tieto veci, sú len dočasné, ak ich zakladáme na sebe alebo druhých, či nejakých okolnostiach života. Uvedomujeme si aj to, že život je náročný, prináša nám mnohé situácie, ktoré nás vyčerpávajú a niekedy doslova preťažujú. Či sú to už tie telesné, fyzická práca a námaha, alebo tie, ktoré sa týkajú našej duše, ako je zodpovednosť v čomkoľvek, priznanie si svojej nedostatočnosti a pochopenie svojej obmedzenosti, zaťaženie bremenom hriechu a neschopnosťou dodržať Boží zákon tak, ako ho máme predložený, možno minulosť, ktorá nás vždy dobieha a vyhadzuje nám na oči naše zlyhania a pády, či nesprávne rozhodnutia a činy… V živote je toho tak veľa, čo nás zaťažuje a my sa tomu nedokážeme vyhnúť. Ani my kresťania, ktorí veríme v Pána Boha a v Ježiša Krista. Aj preto sa Boh musel stať človekom.

Pán Ježiš žil v dobe, kedy ľudia tiež boli kadečím zaťažení a preťažení. Namáhali sa, aby sa nejakým spôsobom pretĺkli životom, zabezpečili svoje rodiny, ale aj aby zostali vo viere predkov a nepretrhli niť tradície odovzdávajúcu určitú vieru v Boha ďalej, nasledujúcim generáciám. Ich bremeno bolo neraz neznesiteľné. A potom tu boli aj tie veci duše, kedy ich hrýzlo svedomie pre hriechy, možno život, ktorý nebol teda ukážkový a ich to trápilo a ťažilo. Ani prinášanie pravidelných obetí v chráme im akosi neprinieslo dlhodobú úľavu a pokoj. Ježiš videl ich preťaženosť, a preto po krátkej modlitbe venovanej vďačnosti Otcovi, volá všetkých unavených k sebe. Volal tých, ktorí Ho videli fyzickým zrakom v dobe, kedy žil a volá aj nás, ktorí Ho síce nevidíme, ale v Neho veríme  pre slovo, ktoré sme o Ňom počuli a pre predivné skutky, ktoré vykonal neraz aj v našom živote. Volá nás, ktorí žijeme v dobe, kedy sa dáva veľký dôraz na matériu a kedy preťaženosť u mnohých vyvoláva depresie a vyhorenie, únavu, ktorú nemožno dospať ani len tak odstrániť niekoľkodňovou dovolenkou, lebo má hlbšie korene a nivočí zvnútra. Psychická únava je omnoho horšia ako fyzická, z ktorej sa vieme dostať rýchlejšie.

K čomu nás Ježiš volá a čo nám ponúka?

Volá nás ku pokoju a odpočinutiu, ale zároveň nás volá, aby sme vzali na seba Jeho jarmo a učili sa od Neho.

Milí b. a s., pre starších netreba vysvetľovať, čo je to jarmo, lebo ste žili v dobe, kedy sa jarmo bežne používalo. Ale mladším treba povedať, aby rozumeli. Jarmo je určené na prácu, aby ju uľahčilo. Zakladalo sa zvieratám na šije, aby mohli lepšie pracovať, a aby im povrazy nespôsobovali bolestivé rany, keď by bez jarma ťahali ťažký voz. Jarmo pomáhalo korigovať, usmerňovať zvieratá, aby išli cestou, ako chcel ich pán a nešli na vedľajšie cesty. Jarmo bývalo aj dvojité, čiže pod jedným jarmom išli dve zvieratá a jedno pomáhalo druhému.

Jarmo je obraz o tom, ako nám Pán Ježiš chce pomôcť. Ako tí, ktorí veríme v Pána Boha, nemáme žiť sami pre seba, ale máme pracovať. Pán Boh nám nedáva pokoj preto, aby sme pekne potichu kráčali životom a iba čakali na svoj posledný deň, ale aby sme pracovali, čiže budovali Božie kráľovstvo už tu na zemi. A to máme robiť činmi lásky a aj slovami, kedy budeme hovoriť o Božej láske, o vykúpení, o spasení, o záchrane skrze Ježiša. Tí, ktorí to robia, vedia, že to nie je vôbec ľahké. Nie každý chce počúvať, nie každý chce rozumieť a prijímať tieto veci. A Ježiš to vie, veď tak ako Jeho neprijali, to isté čaká Jeho nasledovníkov, veď o tom sám hovoril. Preto nás volá, aby sme u Neho, v spoločenstve s Ním nachádzali pokoj a odpočinutie duši a zároveň sa nevzdávali, ale ďalej pokračovali v práci. On chce kráčať vedľa nás a byť nám pomocou, oporou, posilnením, ponúknuť nám svoje rameno, keď sme preťažení. On nám ukazuje sám seba ako vzor – pre naše správanie – bol tichý a pokorný srdcom. Takí máme byť aj my. Tichosť je aj vľúdnosť, v ktorej dokážeme ku každému pristupovať s láskou, prijatím. A to je aj určitý znak pokory, keď druhých budeme pokladať za hodnejších od seba, nebudeme ich posudzovať, hodnotiť, porovnávať, odsudzovať. Pokora a tichosť sú dôležitou cnosťou veriaceho človeka. A toto Ježišovo odporučenie, volanie je zároveň aj usmerňovanie na našich cestách života. Lebo aj my radi odbočujeme a vyberáme si to, čo sa nám páči, čo nám lahodí oku aj srdcu, hoci kdesi vo vnútri vieme, že to nie je to najlepšie, alebo aj vieme, že je to zlé, ale naše ego nás proste vedie dopredu. Aby nás Pán Ježiš napravil na správnu cestu, tak nám kladie svoje jarmo na plecia, čím nás neraz zachraňuje.

Milí b. a s., keď si uvedomíme, že životom nekráčame sami; že napriek svojej hriešnosti sme pre zásluhy Pána Ježiša Krista ospravedlnení; že je tu niekto, kto nad nami bdie a miluje nás; keď vidíme, že je všetko pre našu záchranu už urobené, či nemáme pokoj? Pokoj v Bohu, ktorý sa len tak nevytratí. Pokoj v tom, že hoci nie je vždy všetko tak ako chceme a nie všetko je vždy len dobré, vieme, že na to nie sme sami. A v tom je aj náš oddych. Odpočinutie duši, ktorá sa opiera o Toho, v Kom je naša istota. Boží pokoj je to, čo napĺňa naše vnútro, hoci všetko von sa rúca, mení, lebo svet žije vo svojom zhone a chvate, ale my stojíme pevne.

Aj teraz, keď vstupujeme do nového obdobia, keď sa chceme pripraviť na sviatky Vianoc a všetko stihnúť, aby sme ich mohli sláviť v radosti, prijmime v prvom rade volanie Pána Ježiša a dajme sa Ním obdariť Jeho pokojom a „zapriahnuť“ do Jeho jarma, ktoré je príjemné a vziať na seba Jeho bremeno, ktoré je ľahké. Dnes je všetkým vám, ktorí sa v pokore skláňate pred Bohom, ponúknutý stôl milosti, aby sme mohli vstúpiť do nového obdobia v čistote srdca, zbavení hriechov, starostí, bremien, ktoré si nesieme vo svojom vnútri, a ktoré nás ťažia a mali pokoj v Bohu. Aj dnes si môžeme pripomenúť slová apoštola Pavla, ktoré napísal do Kolos: „Lebo Boh za dobré uznal, aby v Ňom prebývala všetka plnosť a aby Ním zmieril so sebou všetko, aj čo je na zemi, aj čo je v nebesiach, a priniesol pokoj v krvi Jeho kríža.“

Nech nás každý deň sprevádza Božie slovo, aby sme mali pokoj v Tom, ktorý sám je Pokojom.

Amen.