Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Istebné

Text: Lukáš 10, 17 – 20

¹⁷Potom sa vrátili tí sedemdesiati a s radosťou hovorili: Pane, aj démoni sa nám poddávajú v Tvojom mene. ¹⁸Povedal im: Videl som satana ako blesk padať z neba. ¹⁹Ajhľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a po škorpiónoch, aj moc nad všetkou silou nepriateľa; a nič na svete vám neuškodí. ²⁰Ale nie z toho sa radujte, že sa vám duchovia poddávajú; radujte sa radšej, že vaše mená sú zapísané v nebesiach.

KÁZEŇ.

Všeobecne sa o Ježišových učeníkoch hovorí ako o kruhu 12. Títo sa spomínajú v evanjeliách, niektorí viac, iní menej. Sprevádzajú Ježiša na Jeho ceste, sú účastní zázrakov, ktoré vykonal, počujú temer všetky Jeho reči, vidia Ho ako Rabbiho, Majstra, svojho Učiteľa, ktorý si ich vybral, pozval ich do svojej školy, a ktorý mení ich zmýšľanie, a tým aj charakter a dáva nový zmysel ich životu.

Tento úzky okruh dopĺňa Pán Ježiš ďalšími, ktorých si vybral z ľudí, a ktorých poslal do sveta po dvoch, aby ohlasovali príchod Božieho kráľovstva a svoje slová podkladali Ježišovou mocou, skrze ktorú konajú divy. Jeho poverenie je jednoduché: „…a uzdravujte chorých, ktorí sú v mestách a povedzte: priblížilo sa k vám kráľovstvo Božie.“ Má to byť misia pred Jeho príchodom do miest a dedín. Jeho cesta sa pomaly blíži ku koncu, už onedlho bude umierať na kríži.

Tento menej známy text o sedemdesiatich učeníkoch je predzvesťou kozmického boja medzi Bohom a satanom, kde je dôležité vidieť, že tú moc majú od Krista, On ich zmocnil k tomu, aby uzdravovali a vyháňali démonov. V stredu sme na biblickej hodine pozerali prvú časť seriálu Choosen, v ktorom vykreslili aj Máriu z Magdaly. Tá bola posadnutá démonmi, a keď ich chcel z nej vyhnať Učiteľ zákona, farizej – v seriály Nikodém, nemohol. Ostalo mu len skonštatovať, že toto človek nedokáže, len Boh. V závere prichádza Ježiš, ktorý ju oslobodzuje od démonov a dáva jej tým šancu na nový život.

V našom texte však vidíme, že Ježiš poskytne týmto sedemdesiatim svoju moc, vyzbrojí ich, aby mohli naplniť svoje poslanie a úlohu.

Milí b. a s., aké to muselo byť pre tých učeníkov, keď odrazu robili veľké veci. Vidíme to na ich reakcii, keď sa vrátili z misie a rozprávali s nadšením a radosťou o svojich úspechoch.

To mi pripomína našu ľudskú radosť, keď sa nám niečo v cirkvi podarí. Máme úspech, máme sa čím pochváliť, máme byť na čo hrdí. A verím, že to nie je len radosť z našich úspechov a šikovnosti, ale že tým myslíme aj na Božiu moc pri nás. Veď toto si uvedomovali aj 70-ti učeníci, keď povedali, že v Ježišovom mene sa im tí démoni poddávajú. A Ježiš im potvrdzuje, že áno, tú moc im dal, neposlal ich len tak, na vlastnú päsť. Dal im moc nad tým nepriateľom, ktorý sužuje ľudstvo od počiatku, satanom, pretože jeho dni sú už spočítané a víťazstvo nad ním je blízko.

Dnes ľudia dosť pochybujú o satanovi, o jeho existencii a aj o tom, že je nebezpečný. Takisto neveria, že sú tu démoni, skrze ktorých pôsobí, aby čo najviac ľudí strhol na svoju stranu. A možno ste niekedy premýšľali nad tým, prečo je vlastne satan na strane proti Bohu. Ako sa to stalo, čo ho k tomu viedlo? Aj tento text nám to určitým spôsobom oznamuje: pýcha. Pýcha doviedla satana k vzbure a nakoniec aj k pádu. A preto Pán Ježiš pripomenul aj učeníkom, že si majú dať pozor, aby nepadli. Padnúť môžu aj vtedy, keď budú mať radosť z nesprávnych vecí, lebo svoju pozornosť odklonia od toho, čo je podstatné a dôležité. Preto im tak trochu tú ich radosť a nadšenie pokazí slovami, že to nie je to, na čom má byť radosť založená. Tak ako ani naša viera nie je založená na zázrakoch, tak ani naša radosť nemôže stáť na tom, keď sa nám darí.

Ježišovo víťazstvo sa už onedlho potvrdí a satan je odsúdený k porážke, jeho prehra bude definitívna. Ježišove slová uisťujú, že sa to už začalo diať. A tak to môžu vidieť aj v tom poddávaní sa duchov učeníkom. To všetko je však pre najvyššiu Kristovu autoritu. Ježiš ich preto usmerňuje, aby hľadeli na pravý dôvod radosti. A to je zapísanie ich mien v nebeskej „matrike“. V gréčtine slovo „zapísaný“ pripomína výraz zaradenie do zoznamu obyvateľov mesta.

Čiže dôvodom radosti učeníkov má byť postavenie v nebi, ktoré im Kristus svojou smrťou vydobyje.

Milí b. a s., teraz v pôstnom období sme volaní ku hlbšiemu premýšľaniu nad sebou, svojim životom a sme vyzývaní ku zmene. Zmene k dobrému. Uvedomujeme si, že je toho dosť veľa, čo je potrebné v našich životoch meniť, aspoň kdesi v hĺbke srdca. Možno o tom s nikým nehovoríme, ale trápi nás to a chceli by sme sa zbaviť tej ťarchy, ktorú niekedy aj roky nesieme v sebe a nevieme, ako to dať preč. Verím, že premýšľame aj nad tým, že čo vlastne bude s nami, keď zomrieme, keď prekročíme prah večnosti. Veď nás na to upomína každodenný život, keď vidíme, aký je krehký, nestály, nevyspytateľný.

Keď nazrieme do hĺbky svojho srdca, do svedomia a zároveň do zrkadla Božieho zákona, tak vidíme, že náš život je poškvrnený hriechom, nemáme vždy čisté motívy. Neraz aj v nás kvitne pýcha a radi sa pochválime, či očakávame nejaké ocenenie za našu snahu. Vieme, že ani naša láska nie je dokonalá a je v nej mnoho trhlín. A keď si predstavíme, že raz začujeme Boží hlas, ktorý nám povie: „dosť, vydaj počet zo svojho života“, tak verím, že si uvedomíme vážnosť , ktorá tu je, lebo tu ide naozaj o život.

Aj preto Ježiš smeruje pozornosť učeníkov na to, čo je podstatné. Čo sa nebude dať zmeniť, čo bude mať trvalú platnosť. Miesto vo večnosti. A to je dôležité aj pre nás.

My tu na zemi môžeme zažiť mnoho úspechov. Áno, určite budú o nás rozprávať minimálne dve generácie, lebo zostanú po nás určité pamätníky toho, čo sme urobili. V cirkvi tiež prežívame mnohé požehnanie, keď sa Pán priznáva k našej práci, a keď v Jeho mene konáme misiu, učíme, budujeme, oživujeme naše spoločenstvá. Ale ak Ježiš hovorí, že nič z tohto nemá byť dôvodom skutočnej radosti, tak potom sa naozaj musíme pozerať Jeho očami.

On hovorí, že dôležité je dosiahnuť cieľ, ktorý sme dostali od Boha, vrátiť sa späť k Nemu a mať s ním v nebi spoločenstvo. Môcť opäť ako prví ľudia kráčať s Bohom v podvečernom vánku a rozprávať sa spolu tvárou v tvár. A toto všetko nám Ježiš ponúka. Žiaľ ani tomuto mnohí ľudia neveria.

Pochybujú. Krútia hlavami nad tým, ako to bude, čo tam bude. A či to vôbec bude. Opäť jedna zo satanových zbraní – spochybniť Božie slovo, sľuby.

Pre niekoho práve toto môže byť tým bremenom života a veľkou otázkou, ktorá ho celý život prenasleduje, ale úspešne sa jej vyhýba tvrdou prácou alebo záľubami, odkláňaním sa od toho, čo je dôležité a čo by sme mali riešiť, resp. už mať vyriešené.

Pôst nám dáva priestor, aby sme sa ponorili do Božích tajomstiev. Opäť si pripomenuli, že tak ako my teraz kráčame k Veľkej noci, aj Ježiš tak kráčal k splneniu svojej úlohy, aby nám dal vstupenku do raja, aby aj naše mená boli zapísané v zozname tých, čo sú zachránení Jeho svätou krvou.

Dovolil, aby Jeho meno bolo napísané tam, kde patrilo naše: na pamätnú dosku pribitú na kríži. Ukrižovaný pod tou tabuľou prijal rozsudok o vine a niesol trest, ktorý mal byť náš. Dnes nám chce svoju lásku pripomenúť v sviatosti Večere Pánovej, aby nás posilnil, povzbudil k ďalšiemu boju viery, potešil a uistil, že všetko je už urobené za nás. Meno Ježiša Krista, dokonalého, bezhriešneho Božieho Syna, je prekliate do hlbín pekla, aby to naše mohlo byť zapísané v nebi.

Milí b. a s., prijmime tento dar od Boha. Prijmime uistenie, že sú nám odpustené všetky hriechy a viny nášho života. Boh nás v Ježišovi Kristovi oblieka do nového rúcha čistoty a nevinnosti, a tak môžeme mať radosť z toho, že pre Jeho zásluhy sú naše mená zapísané v nebesiach. Potešujme sa touto milosťou.

Amen