Text: Lukáš 19, 41 – 48
41Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním 42a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; 43lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán 44a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia. 45Potom vošiel do chrámu a začal vyháňať predavačov 46hovoriac im: Napísané je: Môj dom má byť domom modlitby; a vy ste urobili z neho peleš lotrov. 47A učil každý deň v chráme. Veľkňazi a zákonníci, i poprední z ľudu, hľadeli Ho zahubiť, 48ale nevedeli, čo si počať, lebo všetok ľud priľnul k Nemu a poslúchal Ho.
KÁZEŇ.
Milí b. a s., za nami niektorými je týždňový tábor s 52 deťmi od troch do jedenástich rokov. Tábor, v ktorom každý deň znela nielen z rádia, ale aj úst detí dosť známa pieseň Pohoda pri rannej rozcvičke. Pohoda aj bola vďaka Pánu Bohu a Jeho milosti nad nami a aj vďaka spolupracovníkom, ktorí zastrešili 2 veľké skupiny detí a jednu s tými najmenšími a samozrejme kuchárky, ktoré sa starali o naše hladné brušká. Tábor bol aj plný emócií a pocitov, ktoré sme mali my vedúci aj deti. Miešali sa v ňom radosť, strach z nepoznaného, zvedavosť, ale niekedy aj zlosť či smútok. Možno to počas piatich dní bolo také zhutnené, lebo toho bolo naozaj dosť, ale dá sa povedať, že niekedy do nášho života prichádzajú podobné obdobia, kedy v jednom čase prežívame rôzne pocity a uvedomujeme si viaceré veci naraz.
Emócie a pocity mal aj Pán Ježiš ako človek. Na viacerých miestach v Novej Zmluve by sme našli zmienky o tom, čo vnútorne prežíval, a že v tomto ohľade bol skutočným človekom z mäsa a kostí tak ako my všetci. Napríklad keď zomrel Lazar, brat Márie a Marty, Jeho blízky priateľ. Keď Ježiš prišiel k jeho hrobu, zachvel sa v duchu a potom zaplakal. A ľudia povedali: Ajhľa, ako ho miloval. Vieme, že ho potom vzkriesil z mŕtvych, ale v Jeho plači vidíme súcit, ktorý má s človekom, ktorý žije v porušiteľnosti. Súcit, ktorý je naplnený láskou a túžbou zachrániť pre večný život.
V dnešnom texte sme tiež zachytili, že Pán Ježiš plakal. Plakal nad mestom Jeruzalemom, keď sa k nemu priblížil pred svojou smrťou. Ale toto bol iný plač ako ten pri Lazarovi.
Milí b. a s., aj my vo svojom živote neraz plačeme. Niekedy nahlas, možno v blízkosti druhých, inokedy v skrytosti, kde nás nikto nevidí. Plačeme nad rôznymi udalosťami, ktoré do nášho života prídu. Za posledné obdobie bolo toho plaču aj v našej dedine dosť nad tými, ktorí svoje rodiny predišli do večnosti a tým nám pripomenuli, že my ľudia ani pri najlepšej vôli nemáme moc nad smrťou. A k plaču nás neraz dovedú naše spomienky na blízkych, ktorým už nemôžeme povedať ďakujeme, ani prepáč, hoci by sme to tak veľmi chceli.
Plačeme vtedy, keď sa cítime bezmocní, aspoň teda niektorí z nás, aby sme zo seba vyliali zlosť, možno neschopnosť zmeniť to, čo by sme veľmi chceli. A nevládzeme už nič, len vyplakať to.
Plačeme pri bolesti, fyzickej, kedy naše telo asi takýmto spôsobom zmierňuje stres, ale aj vnútornej, duševnej bolesti, lebo narieka celé naše vnútro. Verím, že Pán Boh nám dal slzy a plač, aby nám pomohol takýmto spôsobom odbúrať nahromadené zlé pocity a pomohol nám tým prekonať do istej miery to, čo prežívame.
Aký bol teda plač Pána Ježiša nad Jeruzalemom?
Plač plný ľútosti. Plač, ktorý svedčil o Jeho záujme, láske a túžbe zachrániť svoj ľud. Bol to plač, v ktorom sa miešalo toho možno aj viac. Láska, bezmocnosť, možno aj zlosť, ktorá sa vystupňovala, keď vošiel do chrámu a našiel tam biznis. Biznis namiesto tichého miesta pre modlitbu, veď práve na tento účel – rozhovoru s nebeským Otcom a blízkeho kontaktu s Ním – bol stavaný.
Tento Ježišov plač bol tichou predpoveďou toho, čo sa malo stať kvôli ich nevere, možno aj ľahostajnosti voči Božím veciam či povrchnosti ich viery. Ich pozemské istoty mali byť zničené, aby sa vrátili k Bohu a u Neho hľadali pokoj a nasýtenie svojich duší. Zničené malo byť aj mylné vnímanie chrámu a prinášania obetí, z ktorého sa časom stal obchod namiesto úprimného obetovania. Chrám už nebol pre nich posvätným miestom, ale zovšedneli im jeho múry a stali sa príležitosťou pre vlastné obohacovanie sa. Viera sa pre nich stala povrchnou a plytkou.
Milí b. a s., dnes si pripomíname zničenie slávneho mesta Jeruzalema a veľkolepého chrámu. Skoro na deň, keďže táto udalosť sa odohrala 10.8.
Pán Ježiš vedel o všetkom dopredu. Vedel a aj predpovedal, čo sa stane. Nie preto, že by chcel pomstu alebo z túžby po spravodlivosti. Boli to dôsledky Jeho neprijatia. Nepoznali ten správny čas, kedy prišiel Mesiáš. Nevideli v Ňom svoju záchranu a spasenie, ale iba tesára z Nazareta. Pokoj, ktorý im prinášal, a ktorý mal naplnil v prvom rade ich srdcia odmietli, lebo oni túžili po inom vyslobodení. A nielenže Ho nespoznali ako dlhé roky predpovedaného a zasľúbeného Záchrancu, ale ako evanjelista Lukáš zaznamenal: „Veľkňazi a zákonníci, i poprední z ľudu, hľadeli Ho zahubiť.“ Takže nielen odmietnutie, ale aj snaha sa Ho zbaviť.
Dnešná kajúca nedeľa je pre nás výzvou, aby sme najbolestnejšiu časť histórie vyvoleného národa brali ako výstrahu pre svoj život a poučili sa z nej.
Aj v našich životoch si kladieme za istotu rôzne veci. Neraz tie materiálne, o ktorých sme presvedčení, že sa na ne môžeme spoľahnúť. Ale niekedy svoju istotu vkladáme do ľudí, od ktorých máme očakávania a keď sa nenaplnia, tak sme sklamaní. To je jedna stránka toho, kedy sa míňame cieľa a hrešíme. Ale často ako keby aj pred našim zrakom bolo skryté to, čo nám ponúka náš Pán a čo nám je ku pokoju. Ako keby sme to nevedeli rozpoznať a tým pádom to neprijímame, ale odmietame, či sme voči tomu ľahostajní. Tým si potom na seba uvalíme trest, dôsledky, ktoré prichádzajú. Možno nie hneď, ale časom.
No a to najpodstatnejšie je, aký postoj zaujímame voči Pánovi Ježišovi a či Ho prijímame ako svojho osobného Záchrancu a Spasiteľa alebo iba niekoho historického.
Kajúca nedeľa v samotnom názve nesie výzvu kajať sa. Vstúpiť si do seba, uvedomiť si svoj „prešľap“, oľutovať všetko to, čo sme pre svoju ľahostajnosť voči Pánu Bohu premeškali v živote a túžbu začať odznova.
Milí b. a s., my sme s deťmi na tábore mali tému: Ja som. Pán Ježiš hovorí: Ja som Svetlo. A skutočne nám svieti na cestu nášho života, aby sme videli, kadiaľ máme kráčať. Povedal: Ja som dvere a nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Áno, do večného života sa dostaneme iba cez vieru v Pána Ježiša Krista, ale to vyžaduje aj určité zmeny v našom srdci a následne v našom správaní. Celkovo v nastavení nášho života, v jeho štýle. My vieme, že v tomto všetkom nie sme sami, máme Dobrého Pastiera, ktorý je pri nás v každej chvíli života. Vedie nás, sýti nás, občerstvuje, neraz zachraňuje z priepastí a roklín, do ktorých sme sa dostali svojou neposlušnosťou a svojvôľou. A napokon sme si hovorili, že On je chlieb života, ktorý nás sýti nielen telesne, ale najmä duševne. Keď sme unavení, hladní po pokoji a láske.
Keby toto pochopil vo svojom čase vyvolený národ, nemusel zbytočne prežiť toľké bolesti. Poučme sa z histórie a žime múdro, aby aj nad nami nemusel raz Pán Ježiš zaplakať. Lebo ten plač by bol predzvesťou našej záhuby.
Amen