TEXT: Matúš 21, 1 – 9
1Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfagé pri Olivovom vrchu, poslal Ježiš dvoch učeníkov 2a povedal im: Choďte do dediny, ktorá je pred vami, a hneď nájdete oslicu priviazanú a osliatko s ňou; odviažte a priveďte mi ich. 3A ak by vám niekto hovoril niečo, povedzte, že Pán ich potrebuje a že ich hneď pošle späť. 4Toto sa stalo, aby sa splnilo slovo prorokovo: 5Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice. 6Učeníci šli a urobili, ako im prikázal Ježiš: 7priviedli oslicu a osliatko a kládli na ne svoje rúcha; i vysadol na ne. 8A veľký zástup rozprestieral rúcha na cestu, iní sekali ratolesti zo stromov a stlali na cestu. 9No zástupy, ktoré šli pred Ním a za Ním, volali: Hosana Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!
KÁZEŇ.
Milí b. a s., dnes je posledný novembrový deň a zároveň prvý deň nového cirkevného roka. Začiatok nového času, ktorý nám dáva Pán Boh k dispozícii, obdobia 365 dní, ako to máme už dlho určené a ako počítame roky svojho života. Prvou adventnou nedeľou vstupujeme do prípravného obdobia na sviatky Vianoc. Vo štvrtok sme sa stretli v sále Obecného úradu, aby sme v spoločenstve väčšinou žien, dievčat, ale pridalo sa k nám aj zopár mužov či mládencov, pripravili adventné vence. Ako som už aj tam povedala, Pán Ježiš od nás nežiada takéto vonkajšie ozdoby, ale pre nás môžu byť užitočnými, lebo nám intenzívnejšie pripomínajú blížiace sa sviatky a pomáhaj nám vnímať aj to, že dôležitou prípravou je duchovná príprava, ktorá má prebehnúť v našom vnútri, v srdci.
Nové cirkevné obdobie a nový cirkevný rok chceme aj my začať s takouto prípravou. Dnes máme k tomu príležitosť dvojakým spôsobom, jednak počúvaním Božieho slova, premýšľaním nad ním a ochotou dať sa ním premieňať, ale aj sviatosťou Večere Pánovej spojenej so spoveďou, v ktorej nám Pán ponúka odpustenie hriechov a nový začiatok v čistote, pokore a láske.
Začiatok nového obdobia v živote každý z nás vníma po svojom. Má svoje predstavy a očakávania, túžby a želania. A to sa týka nielen obdobia ako takého, ale aj obdobia v našom vnútri, kedy si možno nejeden povie: „Ja chcem naozaj začať odznova. Nechcem už byť otrokom hriechu, nechcem dookola opakovať tie isté chyby, nechcem podliehať toľkým pokušeniam. Chcem sa pozerať na život, na môj osobný svet inými očami, tými Božími a tak aj myslieť inak, hovoriť inak, konať inak, podľa Božej vôle.“
Verím, že sme tu aj s takýmito túžbami, a že pristúpenie k Večeri Pánovej nie je len tradičný úkon, ktorý robievame zo zvyku. A spoveď nie je len automatickým odpovedaním na známe otázky, ale skutočným spytovaním svedomia a prehodnocovaním svojho života. Tomuto učím už konfirmandov. Ako napísal apoštol Pavol: „Preto ktokoľvek by nehodne jedol chlieb alebo pil z kalicha Pánovho, previní sa proti telu a krvi Pánovej. Lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije.“
O tom, čo je v našich srdciach, ako vnímame dary, ktoré sú nám aj dnes ponúknuté skrze sviatosť, celkovo prijatie Pána Boha a Pána Ježiša Krista, o tom vieme len my sami a On.
Podobne to bolo aj v čase, kedy Pán Ježiš vstupoval do Jeruzalema na sviatky, aby tam dokončil svoje poslanie, svoju úlohu záchrany hriešneho človeka.
Počuli sme príbeh, ktorý väčšinou čítame v Pašiových textoch pred Veľkou nocou. Ale tento príbeh je aktuálny aj teraz, v čase adventu, pred Vianocami. Advent totiž znamená príchod. A my v adventnom období hovoríme o dvoch príchodoch: pripomíname si ten prvý Kristov príchod ako dieťaťa narodeného v Betleheme a vzhliadame k Jeho druhému príchodu, kedy príde ako Sudca súdiť živých i mŕtvych.
V tom čase, ktorý nám opisujú evanjelisti, ľudia očakávali príchod Mesiáša na základe prorockých predpovedí a v Izraeli boli /a ja by som povedala, že aj sú/ u mnohých stále živé a dobre známe. Matúš priamo cituje slová proroka Zachariáša 9,9 o príchode kráľa, kde je napísané, že Mesiáš príde na oslovi. Pán Ježiš svojim nezvyčajným vstupom do mesta Jeruzalema verejne odhaľuje svoj pôvod, čo vidíme jediný krát počas Jeho pôsobenia.
V meste boli zhromaždení mnohí ľudia. Niektorí Ho osobne poznali, iní o Ňom všeličo počuli, mnohí mali s Ním osobný kontakt a zažili na vlastné oči Jeho moc, ale určite tam boli aj takí, ktorí Ho videli prvý krát. Matúš píše, že veľký zástup pri Jeho vstupe rozprestieral svoje rúcha a sekali ratolesti zo stromov a stlali na cestu pred Neho. Tým Mu prejavovali úctu. Takto sa to robievalo už predtým, máme o tom zmienky v Starej Zmluve. Zástupy pred Ním a za Ním volali: „Hosana Synovi Dávidovmu! Požehnaný, kto prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!“ Volanie Hosanna (Pomôž predsa!) je však akýmsi priznaním k Pánovmu Mesiášstvu, ktoré Mu ľud svojim volaním priznáva, no v plnej podstate nechápe.
Všetci Ho vítali. Vítali Ho so svojimi osobnými alebo aj skupinovými očakávaniami. Ich predstavy boli určite spojené s tým, ako žili, ako sa mali a v akej pozícii sa ako národ momentálne vtedy nachádzali. Nuž a to vieme, že to nebolo najideálnejšie. Žiť v područí iného národa, dokonca pohanského určite vyvolávalo v mesiášskych očakávaniach nádej na lepší zajtrajšok, na zbavenie sa okupantov a život v slobode. Tí, ktorí trpeli nejakú osobnú biedu – nebolo ich málo – iste chceli lepší život, krajší život, ľahší život. Každý, kto volal Ježišovi na slávu, teda videl v Ňom toho svojho Mesiáša. A On vedel, že mnohí sa mýlia. Ale Jeho to od pravej cesty a poslania neodviedlo. Pravým poslaním bolo utrpenie a smrť.
Milí b. a s., my dnes chceme premýšľať nad tým, ako je to s nami. Čo očakávame, v tieto dni a aj budúce od nášho Pána?
Tak ako vtedy, keď Pán Ježiš vstupoval do Jeruzalema, aj dnes môžu byť naše predstavy o Ňom a očakávania od Neho rôzne, nesprávne. Ak v Starej Zmluve boli predpovede prorokov zatienené skreslenou ľudskou predstavou, veľmi ľahko sa to môže stať aj nám dnes, hoci tu máme Novú Zmluvu, ktorá je dosť zrozumiteľná. Najmä povrchné kresťanstvo bez dostatku vedomostí, ktoré nám Písmo poskytuje, nás ľahko zvedie na scestie. Vtedy sa podobáme tým ľuďom z vítajúceho davu, ktorí čosi počuli, možno aj niečo zažili, ale zostali iba pri tom a nešli do hĺbky. Dokreslili si v mysli obraz o Ježišovi podľa seba.
Milí b. a s., ak chceme nášho Záchrancu naozaj poznať, teda do tej miery ako sme schopní a ako nám je to dané, nemôžeme ostať povrchnými. Naša predstava nemôže prebiť pravdu, ktorá je zjavená v Písme a nemôžeme si ju prekrúcať tak, ako to vyhovuje nám.
Tu nám môže byť pomocou prorok Jeremiáš, ktorý v 61. kapitole opisuje, čo Mesiáš prinesie. Bude to milosť, zmierenie, pokoj. Mesiáš nevystúpi do palácov, ale naopak, skloní sa k slabým, opusteným, raneným či väzneným.
Prinesie nádej a hlásať bude radostnú zvesť. Čiže tá zmena, ktorú prinesie, to veľké, čo sa bude diať Jeho príchodom, bude zmena v srdciach. A keď sa zmenia srdcia, zmení sa aj myslenie, zmenia sa slová, ktoré budú vychádzať z ľudských úst a zmení sa aj konanie človeka.
Táto zmena prinesie zmeny toho ostatného, ktoré kladieme často za vinu Bohu a nesprávne očakávame, že Pán Boh zničí vo svete všetko zlo, odstráni choroby a napraví to, čo človek ako taký stáročia ničí.
Ten, kto má v srdci Pána Ježiša, teda prijal Ho ako svojho Mesiáša, Záchrancu, sám chce zmenu, lebo vidí, že takto nemôže pred Ním a s Ním ďalej žiť.
Náš život by sme mali žiť tak, ako keby tu bol a pozeral sa na nás celý čas. Dnes môžeme naplno prežiť, že Pán Ježiš prináša zmierenie s Bohom, odpustenie hriechov, nový začiatok a to je omnoho viac, než čokoľvek iné. Lebo ten, kto je zmierený s Bohom, žije v pokoji aj s ľuďmi.
Druhé, čo prináša Jeho príchod, teda ten druhý príchod bude otvorenie dverí do Božieho kráľovstva. Tak ako sme o tom hovorili minulú nedeľu. Život v Božom kráľovstve natrvalo. Život s našim Tvorcom tvárou v tvár.
Čo od Neho dnes, keď prichádza, očakávaš ty?
Amen.